Nedalo mi

Idem sa o chvíľu učiť. Ani som vlastne nechcela nič písať, lebo mám toho strašne veľa a málo času. Lenže už som nemohla vydržať nápor myšlienok. Hlavne spomienok. Moje nové skúškové ich totiž vyvoláva v nečakaných chvíľach, len tak sa zrazu vynoria. Spomienky na moje prvé skúškové obdobia.
A nielen to, ale hlavne statusy mojich nových 18-ročných spolužiakov. Chlastajú a bavia sa, potom celí zmätení vypisujú na facebook, že kedy to máme posledný termín na odovzdanie práce a kde to treba zaniesť a čo urobiť. Potom pred dňom D vypisujú ako nič neurobili a budú ťahať 24-ku. Toto zákonite vo mne vyvoláva spomienky na prvú vysokú školu a intráky. Lebo presne taká istá som bola aj ja. Teraz som už len bifľa a kockatá hlava, čo furt sedí v prvej lavici a nevymešká žiadnu prednášku. Pretože teraz sa mi 9.00 ráno zdá ako úplne perfektná hodina. Viem odpoveď na každú zmätenú otázku mojich spolužiakov a slúžim ako poradňa a skenovač prednášok.

A dnes som si spomenula na moju skúšku z prvého ročníka druhého semestra. Chémia. Bol už skoro koniec skúškového obdobia a vonku hic jak sviňa. Prvú polku skúškového som premárnila tromi neúspešnými pokusmi prejsť matiku 2. Takže reku pustím sa do najľahšej skúšky. Aj keď pre mňa je chémia španielska dedina, nezáležiac ako dlho by som ju tlačila do hlavy. Sedeli sme so spolubývajúcou v našej 'kuchynke' celý deň a aj celú noc. Chodili sme na fajčiarsku prestávku na chodbu a úplne nám z toho učenia drbalo. Viete, ten pocit, keď sa učíte celú noc a vypili ste 300 káv a vyfajčili ešte viac cigariet. Ten pocit, keď sa cítite ako zhúlení a napadajú vás všelijaké sprostosti od sexu morských koníkov po dvojnásobné panny (to bol môj výmysel, ale neidem tu teraz rozpisovať, ako sme sa k tomu dostali).
Zrazu spolubývajúca zbadala obrovského pavúka a samozrejme panika. A keďže nám z učenia dosť hrabkalo, napadlo mi, že pavúka nesmieme zabiť, lebo čo ak nám to prinesie smolu a náhodou neurobíme skúšku.Tak sme milého pavúka pavúkom nechali a učili sa ďalej.

Na skúške mi chýbali asi 2 body na prejdenie, tak sa moja cvičiaca nado mnou zmilovala (pamätala si z cvík, aká som z chémie vymätená) a dala sa mi doučiť nejaké základné vzorce oxidov a kyselín a zásad, nech prídem o týždeň. To som tam potom nejako vysypala a dostala milosrdných 52 bodov. Odvtedy už som chémiu, chvalabohu, nikdy nevidela.
Pavúka sme si tým pádom nechali, keďže aj spolubydlička skúšku urobila.
Toť jedna z mnohých spomienok. Asi ich tu začnem písať sporadicky všetky. Aj keď mi pripomínajú, ako ten krásny život neskutočne rýchlo letí. Pavúková spomienka bude mať tohto roku 11 rokov, boháča.