Monday, June 27, 2011

Zrelá na psychiatriu


Lietanie nepatrí medzi moje obľúbené činnosti. To už viem dávno. Hoci, keď som lietala častejšie, zvykla som si, dokonca som si niektoré lety aj užila.
Preto ma zaskočilo, čo sa so mnou začalo diať po kúpení letenky domov. Namiesto radosti z 10 dní dovolenky sa moje nálady zvrtli úplne iným, nečakaným smerom.
Začalo to nevinne. Po buknutí letenky som videla asi 3 filmy, ktorých súčasťou boli buď pády lietadla, alebo aspoň poriadne turbulencie. Boli to len krátke scény, takže podľa recenzie na film sa nedalo určiť, že tam budú padať nejaké lietadlá. A tu sa už začali vynárať paranoidné predstavy.
Potom do toho zadrbala matka, ktorá mala cestovať do UK tým istým lietadlom, ktorým ja priletím. Ryanair to tak robí: priletí, natankuje,odletí.
Lenže jej nechcelo prijať platby z dvoch rôznych kariet, takže si nakoniec zabukovala let na 7-meho. Pochybnosti sa zväčšili. Dala som si v svojej pomýlenej hlave dohromady, že sú to znamenia. Spolu s tým havarovaným lietadlom v Rusku minulý týždeň.

Začalo sa to zhoršovať a nikomu som sa s tým veľmi nezdôverovala v tých chvíľach, lebo som mala pocit, že ak to vyslovím, tak sa to stane. Držala som to v sebe, pokoj som mala, len keď som spala. Aj to môj spánok za posledné dva týždne nie je ktovieaký. Budím sa v noci a rozmýšľam. Snažím sa priviesť na rozum racionálne myšlienky. Presviedčam sa, že je to len moja bujná fantázia. Že žiadne znamenia neexistujú.
Mám cestovať sama po viac ako dvoch rokoch. Boyfriend so mnou tentokrát neide. Tam vidím príčinu všetkého strachu.

Za posledný týždeň sa moje stavy tak zhoršili, že sa to už nedalo vydržať. Ja neviem so sebou existovať a boyfriend ma už nezvládal. Záchvaty plaču, nechcela som, aby sa ma čo i len dotkol. Ležala som na posteli, revala, ale naozaj revala, s pazvukmi, so všetkým, zo zúfalstva. Kričala som Why am I feeling like this? Why?
Ale odpoveď neprichádzala. Po záchvate som sa ukľudnila a potlačila čierne myšlienky na pár dní. Nepomohli ani ukľudňujúce slová od Girl alebo iných kamarátov. Začalo sa to zhoršovať.

Včera večer som dosiahla asi vrchol. Na StumbleUpon mi vyhodilo stránku: How to survive plane crash! Vyvedená z miery. Zase. Pripadala som si ako psychicky narušená osoba. Ležala som v posteli, revala a mrmlala: I don't want to go. Dookola ako pokazená platňa. Určite som vyzerala ako typický príklad z cvokárne.
Vtedy sa boyfriend už naštval a začal hľadať po internete informácie. Potrebujem lieky. Našiel diskusie ľudí s podobnými pocitmi. Diagnóza: Panic Attack.
Návšteva lekára, ktorý mi to len potvrdil a predpísal lieky na upokojenie. Propranolol. Na teraz. Ak nepomôže, pred odletom ma čaká Valium.
Tento týždeň sa bude vliecť ako sopel. Napriek tomu, že mám práce vyše hlavy. Nedokáže ma rozveseliť ani fakt, že v nedeľu ideme na koncert Foo Fighters. A to je už čo povedať. Lebo vidieť Davea Grohla naživo by za normálnych okolností znamenal nefalšovaný orgazmus.

Takto som si výlet domov teda nepredstavovala. Myslite na mňa, prosím.

Saturday, June 4, 2011

Denník násťročnej - 6.časť






14.5.1995
Dnes to Jana Peťovi vysvetlila osobne. Dali si pusu na rozlúčku a každý išiel svojou stranou. Kiežby všetky rozchody boli také jednoduché.
Dnes ma mama ostrihala a Patrik mi pochválil účes. 2.mája som dostala M-ko a 6.mája sa mi skončila. :D

20.5.1995
V štvrtok sme už boli v Senici. Cesta trvala 9 hodín. Kokos, kdeže diaľnice vtedy. Stihla som prečítať knihu (Love story). Obedy, raňajky aj večere máme super. Včera sme hrali prvý zápas s Malackami - prehrali sme 3:2. So Senicou a Malackami sme hrali super, ale boli tam sprostí rozhodcovia - somári.
Bol tam aj jeden zlatý chalan, ale sprostý. Začali sme si odbíjať loptu, ale museli sme už hrať, tak sme sa stretli až na druhý deň. Potom si tam oblizoval pery a mal debilné reči. Nechutní chlapi.

29.5.1995
Rozhodla som sa, že zajtra pôjdem do školy. Akoby to bolo na mne. Haha. Ale to bude posledný deň v tomto týždni. V stredu sú skúšky, vo štvrtok 1. jún a v piatok ideme na okresnú olympiádu vo volejbale.
Silvia mi dohodla rande s tým chalanom, čo bol na atletike. Nechutný je teraz, po 15 rokoch. :)

3.6.1995
Včera som bola von, ale Peťo neprišiel. (Pomôcka - chalan, čo bol na atletike) Patrik chcel chodiť s Katkou. Ona mu dnes povedala nie. Prechádzala som sa s Marekom a Mariánom. Už skôr som bila Mareka spolu s Mariánom. To čo za sadistické 'hry' sme mali?!  A Marek povedal:"Prečo jej radšej nepovieš, že ju máš rád?"Ja Mariána nechcem. Juj, to si pamätám, že som nevedela, čo povedať. To bolo trááááápne. Napriek tomu, že som ho bila a v tom veku, keď ste niekoho bili, alebo oni vás, to znamenalo, že ste do neho. Ja som bola divná. Na rovinu všetko. Nie nejaké opačne otočené prejavy lásky. :D
Dnes sa skončil Baywatch. Bol perfektný.OMFJ! Dúfam, že tento týždeň prežijem. Chcem mať dvojku iba z fyziky! I'm a celebrity, get me out of here?

5.6.1995
Včera som bola v parku na tých slávnostiach. Boli sme aj na futbale. Bol tam jeden zlatý chalan. (V tej dobe boli všetci chalani zlatí.)Mal čierne vlasy, hnedé oči a krásne opálenú pokožku. Nechápem, prečo potom väčšina mojich frajerov boli blonďáci s modrými/zelenými očami, keď môj ideál krásy bol presný opak.
Stále na mňa pozeral, ale nie som si istá, či na mňa.   Toto nepotrebuje komentár. Váľam sa z tejto vety. :D
Bola som si po fotky na tablo. Celkom dobre sa tam ksichtím. Za hodinu idem k Janymu, lebo ma pozval na narodky. Jany je buchnutý do Kiky!



Friday, June 3, 2011

A Ella mi spieva...




www.stumbleupon.com

Posledné dva dni sa líšia od predošlej čierno-čiernej tmy. Akosi všetko vychádza samé od seba. Nič nie je nemožné a všetko je možné.

Usmievam sa na ľudí v meste, chodím vystretá. Pozerám filmy, čítam knihy. Neviem, čo skôr. Po prvotnej melanchólii, ktorá začala deň potom, ako som odovzdala portfólio a zrazu som nevedela, čo so sebou, môj život zase raz dáva zmysel. Všetko do všetkého zapadá.

Úplnou náhodou som sa dozvedela, že naši susedia, ktorých sme si nazvali Slon a Opica (hoci by to malo skôr byť Slonica a Opičiak) sa konečne vysťahujú o pár týždňov. Bývajú nad nami a polovicu roka som kvôli nim nemala kľudný, nerušený spánok.

Prestížnejší odbor architektúry na inej univerzite vyhlásil súťaž medzi študentmi všetkých škôl v meste. Môžem to robiť vo voľnom čase a celkom si tú nenútenú kreativitu užívam. Dáva mi to pocit, že škola sa úplne neskončila, ale ani že ma neťaží ako balvan. Súťaž sa volá 'Živá stena' a máme tú živú stenu navrhnúť, nakresliť a vyrobiť A3 leták.

Začala som cvičiť! Znovu. A dokonca sa z toho aj teším. Akurát dnes mám prestávku, lebo všetky svaly ma bolia. Snažím sa jesť veľa ovocia a zeleniny, lebo som sa zaprisahala, že pokiaľ si nevylepším telo, domov necestujem.:)

Práca sa začala hrnúť. Dnes som dostala asi 20 objednávok na tlmočenie a včera som bola pozvaná na pohovor. Síce na prácu, ktorú by som robila len 5 hodín týždenne, ale aj to je úspech.
Začala som si vybavovať pôžičku na štúdium v bankách a keďže mám zle skúsenosti so študentským pôžičkovým fondom, tentoraz nenechávam nič na náhodu. Volám helpline čo chvíľa a pýtam sa na každú drobnosť, len aby mi stále dali odpoveď, že mám na ňu nárok. Verdikt bude už len a len na banke.

Konečne som dočítala 100 rokov samoty od Marqueza v angličtine. Bol to boj. Ani neviem, aký mám z nej pocit, okrem toho, že som na seba hrdá, že som ju pokorila. O incestoch v rodine ma nejak nebaví čítať a môže to byť Oidipov komplex alebo hocičo iné Freudovské.
Začala som štrikovať a strašne sa z toho teším. Urobiť ponožku je pre mňa malina. Chystám sa na rukavice a svetre.:)
Na zajtra máme s boyfriendom objednaný stôl v Sushi bare. Ale to sú skôr stoličky, lebo len sedíme ze bežiacim pásom, takže tam veľmi stôl nie je. Stálo nás to len 15 libier, vďaka všemohúcemu Fejsbuku. Kamarátka zavesila výbornú stránku so zľavnenými kupónmi na stenu. Takže za jedlo v hodnote asi 35 libier zaplatíme len 15. Stránka sa volá Groupon a keď nebudete opatrní, pripraví vás o veľa, veľa peňazí. Ale samozrejme aj za adekvátne veľa, veľa vecí.

Ďalšia stránka, ktorá ma absolútne najviac inšpiruje a odporúčam ju každému, kto o nej ešte nepočul, sa volá stumble upon (www.stumbleupon.com). Ťažko je to vysvetliť, treba vyskúšať. Je to neskutočný zabijak času, ale zabíja ho veľmi užitočne a kreatívne. Má tiež prsty v mojej dobrej nálade, ak by sa prsty do dobrej nálady dali strkať a ak by, samozrejme, webstránka nejaké prsty mala.


Moja dobrá nálada a karma okolo mňa má len jednu HLAVNÚ príčinu. Svieti nám tu slniečko a je krásne teplúčko. Včera som vytiahla sukňu a po dlhom čase som sa sama sebe páčila v zrkadle. Veď vravím, že všetky moje nálady a depresie sú len kvôli nedostatku tepla a svetla. Kiežby tak bolo každý deň. Ale už zajtra nebude, takže ja teraz utekám užiť si svoju squelú náladu a budem predstierať, že takto to bude už na furt. ;)






Thursday, May 19, 2011

Všetko je na kokot, všetko je na piču (venované Wicked)


Pre slabšie žalúdky. Ako ste si stihli všimnúť z názvu, idem nadávať. A veľa. Tak nečítajte, ak sa vám nadávky brydia.Bridia? Mäkké i mi tam nepasuje. Pozn. Ževraj s mäkkým!
Boli ste varovaní. A ešte toto tu ako podmaz ku čítaniu:




Vieš, Wicked, včera mi došiel mail, že ma moja ročníková vedúca navrhla do skupiny troch najlepších študentov ročníka, ktorí by mali organizovať a viesť workshopy na škole, tvoriť, prezentovať a súťažiť. V čom je problém? Že nemôžem. Je to na dva týždne a ja musím robiť, aby som našetrila na školné, byt, stravu, materiál do školy, ktorý nie je najlacnejší a toto všetko musím robiť, aby som vôbec mohla nastúpiť v Septembri do druhého ročníka.

Čiže musím odmietať všetky akcie univerzity, kde by chceli aby som ich prezentovala, všetky spolky a asociácie,  musela som sa vzdať mojej úlohy študentskej reprezentantky, lebo všetko toto sa koná mimo vyučovacieho času, čiže v takzvanom voľnom čase, ktorý ja samozrejme nemám voľný, lebo čo? Makám ako fretka, aby som na to vyučovanie mohla chodiť.
Nie, neoplakávala som sa preto, lebo som na také odjeby zvyknutá celý môj život. Ale už, kurva, stačilo, nie? Nie som ťažný kôň. Celý učiteľský personál o mne vie, sem-tam utrúsim nejaké info, nechcem byť otravná. Veď neidem ani na 50 percent v škole a patrím k najlepšej špičke, ale každý učiteľ to má hlboko v piči a ich pochopenie končí v súcitnom prikyvovaní hlavami. Nech si strčia tie ich súcitné falošné ksichty do riti. Z toho sa ja nenažerem.

Šak čo, že som najlepšia do piče,ne? Môžem byť aj druhý Einstein a mať IQ200, nemám peňáááááze a to je len môj skurvený problém ako celý môj skurvený život. Ide mi to už na nervy.
Nemôžem ani len pomyslieť na Erasmus, lebo aj vtedy by som musela platiť školné a musím si naň zarobiť. A ja si zarábam "v behu". Veď už kurva nie som najmladšia, tak na part-time nepôjdem, šak to by som skorej do dôchodku išla, kým by som to dokončila. A vieš, Wicked, kde sa chodí z nášho odboru na Erasmus? Do Austrálie! Ha. Ja tam môžem ísť tak akurát prstom na mape.
Nemôžem ísť ani v lete do Číny na mesačnú stáž, ktorú organizuje škola, lebo to tiež stojí peniaze a mesiac by som nemohla chodiť do práce.  Nemôžem ísť na ročný pobyt do Číny zberať prax, lebo by som nenašetrila na posledný ročník. A na ten musím mať kurva veľa peňazí, lebo tam nebude času utekať z prednášky do práce a opačne. Tam to musí už byť 100 percetná sústredenosť len a len na školu.
Už ma serie tá anglická predstieraná "slušnosť a úprimný záujem", aj tak sa stará každý len sám o seba a nikto ti nepodá ani necht, nieto prst.
Je mi na GRC z tohto skurveného kapitalizmu. Jebať!

Aj keď zistia, že má niekto talent, nepomôžu. Nemám totiž na nič nárok. Prospechové štipko? Nedajte sa vysmiať, to je tak na dva mesiace nájmu. Ja potrebujem pôžičku, ktorú mi nik nedá. Ani pôžičkový fond, ani žiadna banka, ani charita.
Chce sa mi revať. Teraz, keď by som naozaj robila všetko, čo škola ponúka, keď to naozaj veľmi chcem. Nemôžem. Lebo som aj tak nikto.
Prepáčte, musím sa chvíľu topiť v slziach sebaľútosti, lebo už, kurva, nevládzem. Mám pocit, že celý môj život je svet proti mne. Nič nevychádza tak, ako by som chcela, aj keď sa snažím. Stále dostanem odniekiaľ dýku do chrbta.
Chcela som ísť dnes na výstavu, ale idem sa zahrabať do perín a vyrevať sa.

Jebať celé Anglicko, aj tak tu majú len 2 ročné obdobia. Skurvenú zimu a dážď.

Sunday, May 8, 2011

Míňam viac ako stíham zarobiť


A preto! Nepúšťajte ma do kníhkupectiev. Pretože tie sú úplne najhorší vydierači. Ak som vo finančnej "situácii", čo som posledné dva roky furt, v obchode s handrami viem náporu odolať. Nie je tam nič, bez čoho by som neprežila.
ALE! V kníhkupectve, to je iné. Knihy totiž prospievajú môjmu intelektuálnemu rastu a všeobecnému prehľadu, čiže sa im neviem brániť. Sú pre moje duševné dobro. Ok, handry sú tiež, ale to je len chvíľkový pocit.
Avšak keď si napríklad knihy začínam ukladať kde tade po stoloch a stoličkách, lebo naša polička už neznesie nápor, je to lepší pocit, ako napchaná skriňa s oblečením, z ktorej používam aj tak len jednu tretinu a zvyšok zíva nudou 2-3 roky.
Tak som sa minulý víkend prepracovala z menšieho mínusu do väčšieho mínusu. Zase raz. Akoby som už nemala asi 30 kníh, ktorých som sa ešte nestihla dotknúť. Lebo som sa za posledný rok musela dotýkať asi 95 kníh o architektúre, betóne, tehlách a prútovkách.Niežeby som sa bránila, to nie. Keby sa súťažilo v návštevnosti univerzitnej knižnice alebo počtu požičaných kníh, pravdepodobne by som vyhrala prvé miesto. Fakt.

Vošli sme len tak nevinne s boyfriendom do HMV (to je poväčšinou hudobný a filmový obchod. Teda CD,DVD a Blueray) kde majú taký malinký priestor vyhradený na knihy. A bohužiaľ, samé klasiky za "no nekúp to" ceny. 4 knihy za 15 libier! No nekúp to! Ja viem, ja viem, čo je 15 libier, keď človek si dá 3 hrušky a 15 eur v prdeli.
No, ale aby som si vyčistila svedomie, poviem vám, čo za knihy to sú a vy ma teda ukľudníte, že je to fantastický výber, bez ktorého by som neprežila koniec sveta. Tak! Poprosím, teraz.

A tu sú tie krasoty:

Jean-Dominique Bauby: The diving bell and the butterfly
Haruki Murakami: Norwegian wood
Mikhail Bulgakov: The Master and Margarita
Isabel Fonseca: Bury me standing

Tá posledná vám možno nehovorí veľa. Je o putovaní a histórii cigánov, takže dúfam, že sa čo to o nich naučím a možno budem viac chápať. Vyzerá veľmi zaujímavo. :)
No ale najprv musím samozrejme dokončiť 100 rokov samoty, ktoré neodporúčam čítať v angličtine, ak nie ste rodený angličan. VEĽMI ťažké. Preto mi aj trvá 100 rokov dokončiť ju.


Sláva knihomoľom! Však Triss? :)




Denník násťročnej - 5. časť



19.4.1995
Za chvíľu musím ísť do školy. No zbohom! Nemyslím vážne, že som si ráno o siedmej stíhala písať ešte aj denník.
Včera skončila Anna zo Zeleného domu. Ten koniec bol strašne dojímavý a romantický. Priznávam, Annu zo Zeleného domu som aj čítala a naposledy dokonca ani nie pred rokom.
Slovensko: Dánsko  6:2 Toto je aj aktuálne. Kiežby taký stav bol aj zajtra. Btw, tieto hokejové výsledky sú z B-skupiny, keď sme sa konečne prebojovali do Áčka. Krásne spomienky. Pamätám si, že som mala na dverách v detskej izbe vyvesený aj veľký plagát našej reprezentácie a bola som aj oficiálnym fanúšikom. Preukaz by som určite ešte aj dnes našla doma.
Slovensko:Holandsko 13:4 Sledujete to skóre?

20.4.1995
Mamka mi dns kúpila košelu na viazanie. To bola taká lambádovská hitovka vtedy. Musím si zarobiť na ponožky. Teraz sa nesmejte, to som nemyslela ponožky, ale nadkolienky,alebo podkolienky. Aby pasovali k tej viazacej košeli nad pupok. 

24.4.1995
Onedlho bude turistická súťaž. Milovala som to. Stále sme vyhrávali mestské,okresné kolo. Na krajskom to už bolo vždy o chlp. Takže sa máme čo učiť. Hrady a zámky, to je ľahké, ale topografické značky a rastliny, to je už horšie. Pre tých, čo netušia, čo je turistická súťaž. To sa učitelia chceli zbaviť na chvíľu detí, tak nás vyslali do lesa v dvojiciach, kde sme sa museli orientovať kompasom, nájsť rôzne stanoviská, hádzať granátom, vedieť uviazať rôzne typy uzlov, postaviť stan, vedieť rôzne turistické značenia a to všetko na čas. Bolo to vždy veľké vzrúšo.
Slovensko:Rumunsko 11:0 

1.5.1995
Toto si neodpustím vynechať. Z chémie som dostala jednotku, lebo som odpísala od Paľa. Mala som sama z celej triedy jednotku. Lenže keď sme diktovali známky, povedala som, že mám trojku. Vysvetlila som to, ale učiteľka mi dala aj tak jednotku. Ha, aká som ja bola poctivka. To mi, niekedy bohužiaľ, zostalo doteraz.

11.5.1995
V nedeľu sa chcel s Janou stretnúť jeden chalan. Volá sa Peťo a jeho kamoš Patrik. V pondelok sa stretli, ale povedala mu, že má chlapca. Stretli sa aj v utorok a v stredu. Včera, keď sme šli domov, nechala som ich osamote. Ježiši, ja som bola slonica, čo sa vláčila s párikom po centre. Opýtal sa jej, či s ním nechce chodiť. Chudák, musel dlho vyčkávať, keď som stále oxidovala okolo. Ja by som hneď povedala áno, lebo sa mi strašne páči a asi som sa doňho buchla. Som zvedavá na Janinu odpoveď. Ale ona mi povedala, že k nemu nič necíti.

13.5.1995
Tieto dni boli dosť búrlivé. Pozor, pozor! Jana s Peťom si dali prvú a druhú pusu a držali sa už aj za ruky. Fíííííííha. Napätie sa stupňuje! Lenže na druhý deň prišla za mnou, že k nemu nič necíti. Napísali sme mu list. Ach tie trápne listy chalanom. Chcela by som vedieť, koľko z nich ešte existuje zahrabaných na konci šuflíka. 
Dúfam, že žiadny.
Že už s ním nebude chodiť. Potom sme chodili všetci traja spolu. Ako ja, Peťo a Patrik. Prechádzali sa, veľa sme toho nenahovorili. Ja som mala ísť do kina, ale nakoniec som nešla. Rozprávali sme sa o tom, ja som mu to vysvetľovala. Dobrá taktika. :) Jane mám povedať, že Peťo ju nechce stratiť. Škoda, ale on ju má ešte stále rád.  


Friday, May 6, 2011

Krvavá story


Nebola som z neho velmi nadsena. Ale uz ked som si ho v pomateni mysle dovliekla domov, tak preco to nevyuzit.

Nechala som si jeho hlavu medzi nohami celkom dlho. Ked som prestala mysliet na to, cia hlava tam je, tak to bolo aj prijemne.
Zrazu prestal.

"Ty mas kramy?"
"To uz je posledny den, len zopar zvyskov."
"To som ti akoze vylizoval krv?"
"Ale nie. A ak by predsa len, tak by si este mohol ist nastrasit spolubyvajucu s krvavou hubou. Ale najprv ma dokonci."

Bol to idiot. Dokoncil ma.


Sunday, May 1, 2011

Nech Bože dá


Hnevám sa. Hnevám sa na všetkých frflošov, čo musia ešte stále komentovať atmosféru (je lepšia v Bratislave či v Košiciach? Ci pana, 'strašne dôležité'), koľkokrát kameraman zobral do záberu kokota Gašparoviča, koľko to všetko stálo, ktorí zahraniční robia najväčší bordel, či čo vykrikovala hŕstka dementných opitých Slovákov po zápase s Nemeckom. Frflú a zabúdajú na podstatné. Užiť si jedinečnú - snáď jednu za život - príležitosť. Áno, aj ja som sa hanbila za organizáciu, preprané peniaze, googlom preložené inštrukcie pre zahraničných. Ale odtál potál sa povie.

Hnevám sa, lebo ja si to užiť nemôžem. Sedím tu za kompom, snažím sa nájsť vhodný stream, ktorý mi nevypadne po 3 minútach, je ako tak jasný a som schopná vidieť puk. Už mi ani nevadí jazyk komentátorov. Každý zápas iný. Ruský, nemecký, maďarský, slovinský. Niekedy za jeden zápas vystriedam aj štyroch. Podľa toho, koľkokrát mi stream vypadne. Nevadí mi ani to sekanie obrazu každé tri sekundy, takže väčšinu gólov vidím len zo záznamu. Aj tak kričím Slovenskóó, Macejko, Nananáná, My chceme gól - spolu so všetkými na štadióne. Akurát ja to tu kričím do ticha. Susedia sa pravdepodobne čudujú, veď dnes nie je futbal.

Boyfriend so mnou sedí  tiež a snaží sa užiť si jeho prvé hokejové majstrovstvá. Celkom ho to chytilo, akurát vyššie spomínané technické problémy ho v tom brzdia. Počas olympiády so mnou poslušne vstával o tretej, štvrtej ráno pozerať všetky zápasy. BBC bolo také láskavé a hodilo hokej do svojho programu.

V zúfalstve obzerám najbližšie letenky na Slovensko, všetko drahé. Chcem sa tešiť so všetkými doma, chcem vykrikovať Slovenskóóó na ulici a mať zimomriavky, chcem navigovať zahraničných ku štadiónu, piť litre piva, objímať sa s kamarátmi, nadávať s nimi, keď naši na ľade 'spia'. Ako dnes s Nemeckom. :( Chcem sa udrbávať na Girl, keď je zase niekde zavesená na zahraničného a prosí ma, aby som sa jej ho pomohla zbaviť. A keď sa zbavím, je na mňa zlá, že som bola naňho zlá. A na druhý deň dostanem aj tak zdrba, že som ju v tom nechala.:) Chcem veľa jednoduchých vecí. Nemusím byť priamo na štadióne. Stačí mi byť len medzi svojimi. Užívať si krásny čas súdržnosti a vzrušenia z hry.

Najzvláštnejší pocit, ktorý mám je ten rozpor vo mne, že strašne chcem, aby naši vyhrali, ale zároveň nechcem. Aby som neľutovala, že som pri tom nemohla byť. Bije sa to vo mne, neviem si pomôcť, prepáčte. Viete, ten pocit, keď sa vás niekto opýta, či si pamätáte majstrovstvá 2002 a vám sa v momente vybaví, kde ste boli vo chvíli, keď sme hrali so Švédskom, či Ruskom. A naskočia vám zimomriavky, keď v telke premietnu najlepšie momenty zápasov. Ten pocit mi bude chýbať. Pretože ja si po otázke, kde som bola na MS2011 len povzdychnem a spomeniem na osamelé fanúšikovanie pred sekajúcim obrazom na monitore.
Každopádne, ja 'jednu za život' príležitosť nebudem môcť využiť, preto ma vyslovene serie, ak tí, čo to majú, ako by Angličan povedal 'for granted' si nájdu hocijakú, teraz už nepodstatnú sprostosť na hundranie. Ak sa im nepáči, kľudne vymením hodinové hľadanie vhodného streamu za 2 dni na Slovensku.



Tuesday, April 26, 2011

Denník násťročnej - 4. časť







27.3.1995

Dnes nebola Jana v škole. Vravelo sa, že Zuzu K. skoro nejaký blbec znásilnil. Ale tak jej treba. Robí sa kočka a tak to potom končí.
V sobotu som bola v kine na Moja druhá láska. Hneď som aj napísala do Života, nech uverejnia adresu Anny Chlumsky. Život bol rodinný časopis, keď sa tam ešte dalo niečo čítať. To na obranu. :) Boli strašne zlatí. Keď budem veľká, chcem sa dostať do Ameriky. Nejak ma to odvtedy prešlo a znovu našlo a prešlo a znovu našlo. Tá Amerika.  Zajtra píšeme zo slaniny test.

28.3.1995
Dnes sme nepísali zo slaniny test. Píšeme ho zajtra. Veľmi dôležitá informácia do denníka.

2.4.1995
Žiadny test zo slaniny nebol, len diktát. Dostala som z neho jednotku. Už stačilo s tým testom, nie?
Môj čas na dejepise sa blíži. Bojím sa! Tak ja nie som Chantal.  Prihlásila som mamku do 'Koleso šťastia'. By ma zabila, keby jej naozaj zavolali. :D Kúpila som si Bravo. Boli tam dve nažehľovačky.
Žvásty, žvásty, žvásty, preskočíme o pár týždňov ďalej.

15.4.1995
A som v H. Dnes som s mamkou chodila po obchodoch. Potom som umývala schody. Práve išiel Palo domov. Asi trikrát okolo mňa prešiel. Ani sme sa na seba nepozreli, len sme si povedali Ahoj! To budú hrozné prázdniny! Koniec svetaaaaaa. 
Už po mňa bola Zuzka. Boli sme skoro všade. Na konci vesmíru a tak. Vonku sme stretli Pala, Martina a Miša. Rozprávali o hokeji. Už ho idem aj ja pozerať. Vidíte to, ako my vieme nabrať chlapské koníčky v záujme zapojenia sa do debaty? Tfuj. Pred chvíľou sa skončila Anna zo Zeleného Domu. Chcela by som mať také detstvo ako ona. Ja som chcela byť sirota. Úplne som mala v hlave pomixované. A hlavne takého neúnavného ctiteľa ako Gilbert. Aaaaaaaaaaaaaa, aká Roman Tyčka. :)
16.4.1995 
Už to vidno na Palovi. Nevie sa ani pozdraviť. Veď mi povedal Ahoj ešte včera. Dokonca trikrát.
Presedela som asi pol hodiny na chodbe a plakala som. Takže je už asi koniec. Len neviem, či tam mám dávať ešte to asi. Dávam si už len 1% nádeje. Je to v keli! Ja neviem, čo chcem. 'Novinka'. Neviem či ho mám rada, alebo čo.
Hurá! Vyhrali sme! Lotyšsko:Slovensko 3:4 Haščák je strašne zlatý. Ako ste si mohli všimnúť, naši hokejisti ma dostali z depky von. A hlavne, eee, Haščák? :-/
17.4.1995
A je tu Veľká Noc. Toto celkom pasuje k inému dnešnému článku, že? Ráno som vstala a hneď mi dedko vylial pohár do ksichtu. Ocko nás ostriekal a teraz ujo odniesol tetu do vane. Ktovie, či príde folklórny súbor, lebo je otrasné počasie. V sobotu a nedeľu pripekalo slnko a dnes prší. 'Super'. Už som bola raz vo vani. 
Práve som bola po vodu v pivnici a stretla som Pala. Povedali sme si len Čau. Ahaho, pozdravil sa.
Po susedoch prišla ďalšia grupka chlapov so synom. Ten syn na mňa čumel, akoby som spadla z mesiaca. Maaaajkaaaaa. Či tá bola z Gurunu, pardón.

 
 



Roztržitá


Dnešné ráno začalo pekne napriek tomu, že počasie sa nám zase dosralo. Mala som v pláne ísť pozrieť jeden byt. Neuveríte, ale ideme sa zase sťahovať. Nechce sa mi veriť, že sme na tejto adrese už skoro rok. A okrem toho sa chcem zbaviť tejto hnusnej agentúry, cez ktorú máme bytík prenajatý. Neznášam.
Tak som šla pozrieť byt, ktorý bol úúúplne nádherný a mal všetko, čo chceme mať. Teda okrem balkóna. Boyfriend v práci, čiže nemám sa s kým rozhodnúť a byt bude mať nového majiteľa dokiaľ sa boyfriend vráti z práce a budem mu môcť ukázať fotky.

Tak dôjdem domov a v maili odpoveď od nezávislého zdroja na moju sťažnosť voči študentskému pôžičkovému fondu. Bum bác drb, jeb, šuch. Celý deň v prdeli. Som úplne rozorvaná, krvný tlak mi už dávno nevyskočil ako pri čítaní toho mailu. Mala som na pláne dokončiť posledné zadanie tohto semestra a tak mám kurva ďalší dôvod, prečo to odložiť na zajtra. Už tisícikrát. :(

Nenávidím také chvíle. Ja sa viem neskutočne rozčúliť a potom zosebaľútostiť a plakať a dostať sa do depky v mihu 10 sekúnd. (se kúnd).

Neviem, či som vám niekedy spomínala moje naťahovačky so študentským pôžičkovým, je to nadlho. V skratke len, že som vypísala formulár, poslala, oni poslali list, že na základe toho, čo som udala, mám nárok na pôžičku. Ja som teda dala výpoveď v práci, presťahovala sa do Sheffieldu, našla si študentský dom a dva týždne pred začatím školy mi poslali druhý list, že teda nemám nárok a môžem sa vypchať.
Bolo veľa sĺz, nechali ma v totálnej PIČI. Ale v totálnej, nezamestnanú bez nároku na podporu v nezamestnanosti a tak dále, a tak dále. Tak som dlho, dlho hľadala prácu, aby som si našetrila na školné a na študentský pôžičkový som načas zabudla.
Keď som začala školu, šla som do poradenského centra pre študentov pýtať sa ohľadom hocijakej finančnej podpory, pôžičky, hocičoho a tak nejak sme sa s tetuškou dostali k problému č.1.
Tetuška po prečítaní všetkej dokumentácie navrhla napísať sťažnosť na ŠPF a tak to išlo. Prvá sťažnosť, druhá, tretia až to šlo k nezávislému expertovi. A ten mi dnes zdvihol žlč.
Samozrejme, že ja som na vine a okrem iného napísal aj takéto perličky:

1.I can well understand that to an individual who is not a mother tongue speaker of English this may be difficult

Nerozumiem, tým pádom aj boyfriend, aj tetuška majú angličtinu na úrovni tretiaka na základnej, keď všetkým listom vyrozumeli tak ako ja?

2. Applicant might reconsider whether she fits the UK or the EU stream 

Tak tomu nechápem. Mám sa rozmyslieť, či som Európankou alebo rezidentkou Anglicka? Kokos. Vraždiť ich všetkých. Nie som náhodou obidvoje? Teda  keďže to je chápané v zmysle trvalého pobytu. Na nervy mi idú Angláni niekedy. Fakt. 


A tak som si povedala, že sa nesmiem rozčuľovať, lebo predsa som bola rozčúlená pár mesiacov po prijatí inkriminovaného listu a túto sťažnosť som už podala len ako: Čo ak motyka vystrelí? A samozrejme, že nevystrelila. To by som nebola ja. O mojej životnej smole vo VŠETKOM ani nezačínam.

Viete, je pekné, že sa tu môžete sťažovať na čokoľvek a aj to všetci berú vážne a dokonca vám príde aj odpoveď, na rozdiel od Slovenska, kde sa vám vysmejú do ksichtu. Háčik je však v tom, či ste naučení psychicky zniesť odpovede na sťažnosti. Lebo tie perly, čo púšťajú vás po chvíli prestanú baviť a nakoniec to so sťažovaním sa nadobro vzdáte, lebo výsledok je ten istý, ako na Slovensku. Len vás stojí viac nervov. Na Slovensku som len mávla rukou a zabudla. Niekedy rozmýšľam, že to tak bolo lepšie. Tu som sa oháňala zprava doľava, dopredu, dozadu, kričala a hrozila a prd mi to bolo platné. Naspäť sa mi vrátili len listy, ktoré keď z tej zdvorilostnej kvetnatej angličtiny preložíte na 'Po lopate', vyjde vám z toho v skratke: Fuck Off! Len oni to tak pekne vedia podať, že im za to Fuck Off ešte aj slušne poďakujete.


Fakt krásny deň. Mám chuť sedieť pred telkou a pozerať nejakú romantickú chobotinu, pri ktorej sa môžem vyrevať. Akoby som to nerobila posledné 3 dni. Fuj, ale mám pokazenú náladu. Ani vypísať sa nepomohlo.
Chcem ísť domooooooooooooooooooooooooooooooooooov.

Veľká Noc



Úplne mi vypadla z hlavy. Vážne. Včera, keď mi segra opisovala, ako ju chalani chceli hodiť do rieky, ani na chvíľu mi nenapadlo, čo bol vlastne dôvod. Až keď vyslovene napísala Veľká Noc, tie dve slová, ktoré som už nepočula poriadne štyri roky, zaplo mi.

Uvedomila som si, že mi to chýba. Slovenské zvyky a sviatky. Naučila som sa to vytlačiť z hlavy. Najťažší bol len prvý rok. Boyfriend by ma aj rád pooblieval, ale ako na potvoru som sa v sobotu ráno zobudila chorá, takže sa toho musel vzdať. Vytiahol však aspoň korbáč, čo má upletený od môjho dedka a cez perinu mi šupol pár po zadku. Šibi, ryby sa ešte nenaučil. J

Napriek jeho snahe to tu nikdy nebude také ako doma. Pre Angličanov Veľká Noc znamená asi jediné - štyri dni voľna. Deťom sa nakúpia čokoládové vajcia a tie potom pchajú celý predĺžený víkend pred telkou, či plejstejšn.

Viem, že sme so segrami a mamou posledné roky zamykali dvere a čušali ako vši, keď sa ozval zvonček pri dverách, alebo v tom lepšom prípade sme sa zašili na chalupu a opaľovali sa v záhrade. Ale nebolo to vždy tak. Pamätám si, ako sme si s kamarátkami počítali, koľkí chalani nás prišli oliať. Čím viac, tým lepšie. To znamenalo, koľkí za nami 'išli'. Sranda bola, keď po olievaní mama usadila kupačov v obývačke a ponúkala jedlom a ja som sa okúňala a hihňala, lebo všetko bolo také 'tráááááápne'. Zhovárať sa s objektom môjho záujmu pred rodičmi bola vtedy katastrofa.

Chýbajú mi výkriky z rôznych bytov uprostred sídliska, chlapi z folklórnych súborov, kráčajúc v krojoch a s vedrami v rukách, spievaním pripravujúc mladé tanečníčky na ich skorý príchod. Ach, tak som im vtedy závidela. Chýbajú mi poobedia, keď sa tackajúci chlapi vracajú domov, lebo na 25 návštevách museli vypiť aspoň po štamperlíku. Chýba mi ‘voskovanie’ vajíčok, tisíc smradľaviek na tričku, zemiakový šalát, údená šunka, cvikla, škodoradostný otec, ktorý sa uchechtával, keď nás chlapci strkali jednu za druhou do vane pod studenú sprchu. Ale najlepší býval aj tak on, keď nás vyslovene zobudil s pohárom vody šplechnutým do tváre, keď sme boli ešte hlboko v ríši snov. To bol jediný víkend v roku, keď sa zobudil skôr ako mama.
Babinkine koláče! Babinkine koláče boli na vraždu. Piekla aj barančeka. Viete, v takej tej forme v tvare sediaceho barana a chutilo to ako vanilkové rožky.

Tak už len jedno. Tešte sa zo sviatkov, užívajte si ich a udržiavajte tradície. To je to, čo nás robí jedinečnými. Nikdy by mi nenapadlo, že niečo také zo mňa vyjde, ale ja ľúbim naše tradície a viem si ich konečne aj oceniť.

Thursday, April 21, 2011

Denník násťročnej - 3. časť



19.1.95
Tak to vyzerá, že do žiadneho H. nepôjdem. Mama začala vymýšľať, že také školy sú i v našom okrese. (Akože stredné školy)
Ocko sa ešte držal. Povedal, že zavoláme do H. Ale vyzerá to beznádejne. Veľmi dúfam, že sa tam dostanem, ale je to bohužiaľ už iba na 10%. Veď vravím, že všetko sa krútilo len okolo chlapov už vtedy.

24.1 
Na vysvečku budem mať jednu dvojku. A to z matiky. Debilná učiteľka. Nech do rána zdochne. Ešte aj bola celá šťastná, že mi dala dvojku. Juj!:)

31.1
Sweet 14.
Dnes som bola šokovaná. Zobrala som si vysvedčenie a čo vidím? Jednotku z matiky. Chvalabohu, že do rána "nezdochla". Ťažké to boli časy mať vysvedčenie na narodeniny. To som sa furt musela snažiť, aby som mala samé jednotky. Ináč bolo po ptákách.
Keď som vošla do triedy, Jana, Zuzka a Alena spustili "Happy birthday".

2.2
Dnes u nás bola konečne teta a babka. Od babky som dostala keramické pero s pentelkou, knižku Lady Punk, dopisný papier. Od tety som dostala červené rifle. To boli super darčeky. Nenáročné decko, že?

12.2
Prepáč, že Ti tak neskoro píšem, ale nenašla som si voľný čas. Budem chodiť na cvičenia z matiky, alebo učiteľka ma stále buzeruje, že skúšky neurobím. V stredu som dostala z fyziky štvorku a ešte aj krik. Preto som plakala. Chúďa.
9.2 som bola v kine na Otec vagabund s Patrickom Swayzem v hlavnej úlohe. Aaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa.
Včera sme boli hrať na okresnom kole volejbal. Boli sme druhé. Plakali sme. No nič. Ja som isto narevala za svoj život jedno Mŕtve more. Boli tam aj chalani, čo nám za to druhé miesto zatlieskali. Jeden mi dal taký prívesok. 
Vieš, prečo som dostala z matiky jednotku? Lebo učka si myslela, že idem na konzervatórium. Ťa neporazí? Sa mi páči to rozhodovanie o známkach. Keby si myslela, že idem na gympel, dala by mi dvojku. :)


21.2
Dnes som dostala štyri jednotky. Už čítam druhú časť Nemilovaná, Čierny Anjel. Ja som strašne v tej dobe žrala Virginiu Andrewsovú. Kvety v pokroví vám niečo hovoria?
Dnes som si konečne kúpila knižku Baywatch. Mne sa vždy bude páčiť Eddy. Platonické lásky. Myslím, že sa mi z Baywatchu páčili len prvé dve série. 
Včera som mala oblečenú rifľovú sukňu, silonky, biele podkolienky, mamkine botasky, zelený rolák a nové paletko. Toto nepotrebuje komentár. Len jedno slovo. Katastrofa.
   
       



Thursday, April 14, 2011

I should have known


Chcem písať. Posledný mesiac úplne zúfalo. O všetkom a o ničom. Úplne sa to zo mňa všetko tlačilo von. Len nebol čas. Škola ma skoro zabila. Dnes bol posledný prezentačný deň a čaká ma už len jedno zadanie. Takže v podstate mám frei.
A teraz tu sedím, snažím sa spomenúť, čo zapamätania hodné som tu potrebovala za posledný mesiac hodiť a

Nič.

Asi to bude tým, že som úplne vygumovaná a všetky teda zvyšky mozgových buniek mi umreli. Keď počúvam, že v druháku si mám predstaviť prvák, ktorý mám vynásobiť s trojkou a ešte trochu pridať navrch, tak mám chuť odísť do záhradného domčeka a, a, a, pustiť si nový Foo.

Ha. A už viem, o čom som chcela písať. Viete, ja som ešte pred dvomi rokmi nebola nejaký veľký fanúšik Foo Fighters. Predsa len, Kurt bol a je moja srdcovka. Ale boyfriend ma nejak nainfikoval. A teda ich už milujem že nafurt.
Až tak veľmi, že po mojom sne s Kurtom a Anthonym Kiedisom nasledoval sen s Daveom Grohlom. Žiadne prasačiny, vážení. Všetky čisto platonické, maximálne pusa. J
A hlavne, veď náš degúš má meno práve po ňom.
Viete, ja som si Davea v Nirvane v tých rokoch 90tych vôbec ani nevšimla. Teda Ani Chrisa vlastne. Veď sme mali asi 15 a blond vlasy pod bradu v kombinácii s tými najmodrejšími očami na svete ostatných dvoch členov Nirvany úplne 'vyretušovali' zovšadiaľ.
Neviem, či mal niekto takú obsesiu ako ja s mojou kamarátkou z rodného mesta. Hoci malo vtedy asi 4000 obyvateľov (teraz má 3999 - to akože mínus JA), my sme si našli asi troch Kurtových dvojníkov. Kritérium bolo jediné, špinavý blond vlásky pod bradu a už sme sedeli v každej krčme, kde aj oni. Kurtovia mali všetci asi o 7 rokov viac ako my a boli strašne kúl, lebo húlili gandžu, počúvali metal a samozrejme lebo KURT. Kamarátka si jedného z nich dokonca aj ulovila.
A potom v 94tom, kamarátka prišla s plačom do školy, že Kurt už nie je a ešte ďalších pár rokov, presne na 5.4 chodila oblečená v čiernom. Dvojníka si nechala tiež. Na čas. Ja som nebola až taký fanatik, na mňa to prišlo len pred pár rokmi. Ale spomienky sú krásna vec.J
Keď vidím tých Kurtov dnes na mojich návštevách domova líbezného, som rada, že nás mánia prešla.

No ale späť k Foo Fighters. Boyfriend len tak úplne náhodou naďabil, že majú v kinách dokument, premietaný premiérovo a zároveň aj poslednýkrát a zhodou okolností to bolo minulý týždeň.
Musím podotknúť, Dave Grohl zreje ako víno. Podľa mňa vyzeral úplne ako orangutan vo svojich 20-tich rokoch. A už je z neho konečne chlap. Briadka a fúzy mu seknú, aj pár kileček navyše. Vlasy by si nemal nechať strihať. Už fakt NIKDY.
Takže dokument. Dokument bol tak úplne najúžasnejší, že som nechcela, aby skončil. Ever. Hltala som všetky slová.  Začali (ako ináč)s Nirvanou (ináč, vedeli ste, že Nirvana bola jeden čas štvorčlenná? Pat Smear, divná kombinácia polovičného afro-američana s blond vlasmi. TBH, vyzeral ako Gejza z osady na okraji nášho mesta)
Po dokumente nasledoval taký súkromný koncert. Oni nám zahrali ich celý nový album. Mala som pocit, akoby hrali iba pre mňa v našej obývačke. Úplne INTO YOUR FACE.
Najdivnejšie na tom celom bolo, že ten 'koncert' nahrali len 2 dni predtým ako sme si ho my pozreli v kine. Pecka!
Odporúčam ich nový album a hlavne pesničku: I should have known. Lebo tá je úplne najviac z hĺbky Daveovej duše pre Kurta. A čo vôbec. Vypočujte si ho celý. Nie je tam ani jedna jediná pesnička, ktorá by sa mi nepáčila.

And I should have known, že vypotím niečo z gebule napriek kompletnému vymretiu mojej mozgovej hemisféry.






Sunday, March 13, 2011

Denník násťročnej - pokračovanie



 4.1.1995
Včera som si aj trochu poplakala a zaspomínala. Nie je mi to celkom jedno. Takže som nebola až taká necitlivka.  Večer o šiestej som šla s Mišom, Palom a Pištom von. Palo je zase iný. Správal sa milo, bol srandovný, na 'áno-nie-neviem' si dal mňa. Pamätá si niekto takú hru?
Ja som už z toho fakt jeleň. A že ženy sú komplikované...  
Keď sme šli na kopec, ja som povedala: Ja spadnem! a zvrešťala som. On: Keď spadneš ty, spadnem aj ja. You jump, I jump, či ako to bolo Leo?:) Ja to už asi nechám tak, nech sa to rozvíja ako chce.

5.1.1995
S tým, že sa mi viac páči Martin, to nie je celkom tak. Viac sa mi páči Palo, ale správaním viac Martin. Chacháááááá.


6.1.1995
A som doma. Slzy len zadržiavam. Keď si predstavím, že sú teraz všetci von, je mi do plaču. Chúďatko.


8.1.1995
Dnes som dostala M. Píšem Martinovi. Dúfam, že som mu nepísala o M.:)


10.1.1995
Dnes bol zase deň nanič, ako všetky, čo strávim v škole. To som ešte netušila, koľko rokov strávim v škole. Dobrovoľne. 

12.1.1995
Z matiky som dostala jednotku. Z angliny, z testu 3! A teraz spíkujem jedna báseň. Som živý dôkaz tvrdenia, že známky nie sú všetko. Zajtra konečne posledný deň v škole v tomto týždni. Nebolo jednoduchšie napísať, že zajtra je piatok? To som mala asi z toho písania slohov.
Z chémie píšeme labošku. Zo slohu donesie - Môj priateľ gaštan. Vravela som, že slohy sú na vine. Ale WTF?  Čo za žvásty sme písali? Well, sotva 5 rokov po revolúcii, knižky pravdepodobne furt tie isté.
Zajtra je trinásteho. Bože uchráň! Nepamätám, žeby som bola poverčivá. Ešteže si denník pamätá.


Friday, March 11, 2011

Začína mi hrabať


O toto sa s vami musím podeliť. Práve som dočítala článok u Wicked o Aligátore. Pekne som sa udrbávala. Prešlo asi 5 minút, čítala som už niečo iné, keď sa náš milovaný Kurt začal snažiť dostať cez kartón, ktorým sme mu zahatali cestu ku mrežiam. Áno, on na tých mrežiach vie nechutne pobrnkávať, že to vytáča.

Tak som naňho skríkla bez rozmýšľania túto vetu: Who is žužling?
No povedzte mi, nehrabe mi? Ja nechápem, ako som k tomu prišla, bolo to úplne impulzívne a nečakané. Uvedomila som si, čo som povedala až keď som to vyslovila. A za všetko môže Znu, čo žužlal slamku od Vinei. :)
Neskutočné.

Tuesday, March 8, 2011

Chcem mať zase trinásť








Kamarát na fejsi ma znovu nakopol. Hodil zopár úryvkov zo svojho denníka z roku 1999 a pripomenul mi, že ja mám tých denníkov doma asi 7. Len jeden jediný mám pri sebe a to úplne prvý, ktorý som začala v roku 1994.

Nabudúce, keď pôjdem na Slovensko, si musím zbaliť všetky ostatné. To je vám počteníčko lepšie ako v Bravo Girl.
Tak zopár úryvkov na dnes, keď tu máme tak pekne slnečno, že by sa to už skoro dalo nazvať aj jarou. Upozorňujem, moje denníky už v skorej puberte sú z 90% o chlapoch. Bože, aká som ja bola nudná?

17.10.1994
Dnes Palo vravel, že mi volal. Ale dobre, že sa mu pomiešali čísla, lebo potom by sa k nám dovolal. Neviem, čo on odo mňa chce.

16.11.1994 streda
Berú za mnou: Palo S., Milan F. a Juro T. Ale s tým som sa dnes pohnevala, lebo som ho zbila.( Agresívna už v ranom veku). Ľubovi som asi pred týždňom, vlastne v pondelok povedala neslušné slovo a on sa až teraz na mňa hnevá. (Ejha, nadávka!)

3.12.1994
V štvrtok mi napísal Martin.(Sledujete to? Nie email, ale normálny list perom na papieri!) Bola som veľmi prekvapená. Poslal mi  aj také šnúrky, ktoré boli v strede obalené papierikmi. Mala som ich potiahnuť za konce. Bola to petarda. Strašne som sa zľakla. (Toto si pamätám veľmi jasne, lebo som ich potiahla, keď som ich mala asi 10 cm od tváre. Následky sú zjavné dodnes). Kúpila som si nové BRAVO. Sú tam tetovačky. Jednu mám na ruke. (No a čo! Čítala som BRAVO a najradšej tenkrát poprvé)

31.12.1994
Som v H. (u starých rodičov). Včera sme s Janou chodili hore-dole. Konečne som sa osmelila a prišli sme k chalanom. Trepali sme somariny a nakoniec sme šli hrať karty. Potom sme s Lenkou ušli a poprechádzali sme sa. (Neviem, od koho sme ušli. Haha). Prišli sme späť. Boli tam ešte: Palo, Jano, Jana. Palo stále po mne pokukoval, ale ja som sa skrývala za Lenku.
PS. Palo podrástol. (:D aby bolo jasné, Palo, moja prvá nevinná láska,  bol asi o pol hlavy nižší odo mňa)
Nový rok bol hrozný. Plakala som, lebo som nemohla pozerať Policajná akadémia III. (OMFJ, v tomto som sa nezmenila, ešte stále plačem kvôli pičovinám.)
3.1.1995
A je to tu. Tak dlho tušené. Palo ma už dávno nemá. (Haha, to spojenie, že niekto niekoho má, alebo nemá)
Šli sme o pol šiestej do mesta. Martin, Palo, Pišta, Mišo, Jana a ja. Popredu šiel Martin s Palom. Naraz sa Martin odpojil a šiel za mnou a s Palom šla Jana. Martin mi všetko povedal. Palo si na škole našiel inú. Typický blíženec. Martin je super chalan. Ešte som ti o tom nepísala, ale mne sa už od letných prázdnin viac páči Martin. Dá sa s ním perfektne zhovárať. (Si všimnite ten plynulý prechod z Pala na Martina. Kiežby som tak bezstarostne menila chlapov aj v neskoršom veku). Ja som zaľúbená do Martina!!!  Dúfam, že ma neodmietne. Je toho na mňa priveľa. ( Ja chcem takéto priveľa teraz!)

Tak na dnes asi aj stačí. Ak sa páčilo, dáme pokračovanie.:)

Wednesday, March 2, 2011

Komouši, či aká chmára?


Predstavte si, že nájsť v anglických papiernictvách čistý áštvorkový zošit je ako nájsť v slovenskom zelovoci mandarinky v lete roku pána 1984.
STÁLE, keď sa vyberiem na misiu ČISTÝ Aštvorkový zošit, je jasné, že obehám papiernictvá aspoň štyri. Najlepšie však je, že majú zošitov po milú Jarmilu, ale len linajkových. A tie majú v obaloch všetkých možných  farbieb,motívov a veľkostí. Mne je úplne šum a fuk, či je na obale Toy Story 3, Justin Bieber alebo Patizón s Ofučanou. Síce s druhým a tretím spomenutým som si nie tak úplne istá. Jedine, žeby to bol jediný existujúci nelinajkový zošit na svete v celom Sheffielde. To už radšej Toy Story. Čistý zošit majú len v umeleckých potrebách, aj to len s nejakým grafickým špeciálnym papierom vo vnútri za nekresťanskú cenu. Nekresťanskou myslím 5 libier a vyššie. Oni nevedia písať bez linajok, alebo akú onú?
Toto je záhada väčšia ako bermudský trojuholník. No vytočí ma to zakaždým neskutočne. Zakaždým preto, lebo keď sa raz za polroka vyberiem na moju misiu Papiernictvo, čakám, že nastala nejaká zmena. A oni nič. Furt len tie jablká.
Dnes som mala šťastie. V tom najväčšom a najznámejšom papiernictve som jeden taký zošítok našla. Dalo by sa skoro povedať, že ako podpultový predaj. Pretože bol tak zašitý na zemi úplne pod všetkou  farebnou linajkovou mániou, že človek, ktorý nie je zúfalý za nelinajkovým zošitom ako ja, by ho nikdy nenašiel. Síce má len 48 strán (tenký), ale za 1.09 libry, no nekúp rovno dva. Pre istotu. Čo ak nabudúce nebude? Možno bol dnes taký anglický Mikuláš. Viete, že mandarinky a banány bývavali v zelovoci za socíku poväčšinou len vtedy? A 100 metrové šóry, aby sa aj vašim deťom ušlo na Mikuláša.
Mne sa dnes ušli dva podpultové Aštvorkové zošítky. A bolo že radosti ako na Mikuláša.


Wednesday, February 23, 2011

Je sychravo a ja si spievam Náš malý pes Bóbi


Napriek tomu, že som dnes lietala a tlmočila po celom Sheffielde, mám celkom dobrú náladu. Zlepšila mi ju aj dnešná zásielka. Po 2 mesiacoch som sa dočkala mojej sady káblikových ihlíc na štrikovanie. A zbierka sa zväčšuje.J
Hneď som sa ja pustila do boyfriendovej čiapky, aj keď ju asi použije až na ďalšiu zimu. Ale radosť zo štrikovania mi to neberie. Vidíte? Už dva mesiace som v TOM! Nie v tom, ako v tom, ale ešte ma neprešla obsesia štrikovaním. Btw, vedeli ste, že interupcia v Anglicku môže byť robená aj v piatom mesiaci tehotenstva? Dnes som sa dozvedela u lekára. Ci!

Rozveselili ma dnes aj iné maličkosti. Ako napríklad, že som dnes v rohovom obchodíku našla oblátky Mila. Áno, slovenské keksíky v pakistanskom obchode. Tak som ich kúpila rovno šesť, lebo boyfriend ich veľmi ľúbi a keď som došla domov, poschovávala som ich na rôzne miesta v byte, aby ich nachádzal postupne. Už našiel tri. Mi to pripomenulo Mikuláša. Nám vždy babka skryla mikulášske balíčky a my sme ich hľadali po celom jej byte. To bola strašná radosť, keď som si našla svoj. A tetin, a mamin, a zprivatizovala som ich všetky.J

A potom ma ešte rozosmiala skupinka černošiek v autobuse. Boli to dve baby s asi 3 deťmi. A jedna z nich sa mocovala s kočíkom, lebo chcela zatiahnuť brzdu, aby nelietal kočík hore dole po buse. Potom chcel taký starší pán vystupovať, ale tá baba bola zohnutá pri kočíku a blokovala celú cestičku s tým krásnym černošským zadkom. Keď sa pán prepracoval na druhú stranu, šofér prudko pribrzdil a baba sa prekotila na ten velikánsky zadok. Sme sa uchechtávali v autobuse asi štyria (toľko nás tam dokopy bolo) plus ich tri deti. Ale tie sa váľali od smiechu. Taký záchvat, že trval skoro 2 zastávky.

Neuveríte, čo som dnes úplnou náhodou našla na foťáku. Aha! To aby ste mi verili, že som si FAKT odfotila Termix. Či Janu.




No a ešte som si musela odfotiť aj svoju rozrastajúcu sa rodinku ihlíc. Som taká hrdá zvlášť na bambusové ihlice. Mejd in Čajna samozrejme. Kúpené na ebayi.


To hnedé bude, dúfam, boyfriendova čiapka. 
 A keď už budem totálne profesionálna babka štrikovačka, tak si uštrikujem takéto megašupabomba ponožky. I sukňu si kúpim takúto ruralovú. Kolená vyzerajú ako moje, takže jasné, že budem vyzerať najsampopiči! Nemôžem sa dočkať letných prázdnin. Žiadne knihy a dokumenty o Le Cobursierovi, Louisovi Kahnovi a Wrightovi. Žiadne výkresy a modely. Len ihlice a vlna. Toto ešte svet nevidel. Leto a štrikovanie.



No nie sú úplne najúžasnejšie na svete? Nápoveda: To je rečnícka otázka.

Monday, February 21, 2011

Adin, dva, tri, čityri, piaď


Išol zajčik paguliať. A potom ešte niečo ako: Ubigajet zajčik môj. :D Očividne som nechodila na ruštinu.

K tomuto 'výkonu' ma inšpirovali dve blogujúce sestry, čo boli v kine na Občanský prúkaz.J
Keď som si pozrela trailer, tak sa mi vyhodilo milión spomienok na detsvo. Síce som nevlastnila taký občiansky preukaz, ale živo si pamätám mamin. Aj policajtov, aj hnedé papierové desaťkoruny.
A to mi pripomína, že som nedávno v poľskom obchode objavila Termix.  Mal dokonca presne takú istú chuť, akú si pamätám z detstva. To bol taký flashback po prvej lyžičke... Síce sa u Poliakov Termix nevolá Termix, ale Jana (wtf), ale to nemení nič na fakte, že mi nenormálne zlepšil náladu. Ja totižto v tomto ohľade vôbec nie som náročná. A keby som nemala bordel v mojich súboroch na počítači, tak by som vám tu aj fotku hodila. Áno, fotila som si Termix. Dobre vidíte, zadrbáva mi.  Pamätám si, že  čokoládový Termix vtedy, keď som bola ešte malá a nevinná, stál 2Kčs a vanilkový 1Kčs. Mlieko stálo tiež korunu a maslo 5Kčs. Pamätám si, že oco stále z rodinného sobotného nákupu dovliekol 5 mliek, 1 maslo a 10 rožkov. Samozrejme aj iné veci, ale tieto tri mi utkveli v pamäti, sama neviem, prečo. 
A keď zatvorím oči, ešte stále si pamätám tú chuť obyčajného rožka priamo z pekárne pomasteného pravým živočíšnym maslom a chuť pravého mlieka v plastovom sáčku. Mňam. Sliny mi tečú.

Od oného objavu v poľskom obchode chodím na Termix stále, keď máme cestu okolo. :) Zaujímavé, aké spomienky vedia vyvolať chuťové kanáliky.

Nelly Furtado mi dnes tiež privodila spomienky, lež na úplne iné desaťročie minulého storočia. :) Enjoy. Milujem túto pesničku. Hlavne tých chlapíkov v sukniach na konci.



Thursday, February 17, 2011

Priemer


Môj mozog je ako databáza. Limitovaná. Vojde sa tam len určité množstvo. Uvedomujem si to, keď rozprávam anglicky. Čím viac slovíčok a fráz viem, tým viac ich zabúdam v slovenčine. Naberám anglické, utekajú mi slovenské. Momentálne som niekde v strede. V obidvoch jazykoch sa dohovorím, ale krásne a zložité slová mi unikajú. Ako keď napríklad čítam Chantalin blog. Cítim sa tak strašne hlúpo. Po slovensky. Rozoznávam slová, ale sama by som ich nevedela použiť.  Blednú v mojej hlave a nové neprichádzajú, lebo po slovensky nerozprávam a píšem len tu.
Niekedy sa pristihnem, že po slovensky začínam rozprávať ako hotentot. Lenže po anglicky tiež. Lebo som ešte nedosiahla požadovaný level. Preto som niekde v strede. Momentálne nie som dobrá v ani jednom z nich. A tú trošku, ktorú si ešte zo slovenčiny pamätám sa snažím zachovávať písaním. Len dokedy...

Nie je to smutné?

Tuesday, February 15, 2011

Nie je všetko tak ako to na prvý pohľad vyzerá

To je on. A contraceptive coil. Alebo antikoncepcia.

Dnes som preložila pri preklade u lekára vagínu ako pišulu. Ide mi, že? No ale tak sa zase nemusíme tváriť vždy vážne a trochu úsmevu na tvári ľuďom nezaskočí.
Ináč, neviem, či som vám spomínala (idem si trochu vylepšiť karmu), že tu väčšinou chodievam tlmočiť pri vkladaní maternicovej antikoncepcie, ktorá funguje od 5 do 10 rokov.(Nie som si istá správnym slovenským výrazom) Áno, som prítomná počas procesu aplikácie. Síce vykrikujem preklady len spoza plachty, aj tak je to niekedy nepríjemné. Pre mňa. Lebo ja som také tintítko. Odpadnem pri pohľade na injekciu, či krv.  Dnes to bolo zaujímavé oveľa viac, lebo tá plachta bola vlastne plachty dve a v strede sa tak krásne oddeľovali, že som videla až do... Stredozeme. Takže pekne pohľad do zeme a snažiť sa vymazať ten 'obraz' z hlavy.

Ale aby mi neutiekla pointa ako vždy, keď rozmýšľam, rozprávam a píšem.. Antikoncepcia je tu zadarmo. A vedia tí Angličania, že robia dobre. Nestíhame chodiť prekladať slovenským Rómkam, keďže sa ich toľko hlási na antikoncepciu. A prečo? Nie, neudrel im zrazu na mozog čerstvý Atlantický vzduch. Oni nechcú mať viac detí. Väčšinou sú spokojné s 2-3. Šokuje vás to? Mňa vôbec nie. Keď sa zamyslím nad tým, ako sme si s mojím niekdajším frajerom museli 'dávať pozor' pri každom sexe, lebo ako študenti sme si nemohli dovoliť zaplatiť hoci len obyčajné antikoncepčné tabletky, tak úplne naše Cigánky chápem. Kto si už len môže dovoliť implantát, ktorý na Slovensku stojí (narýchlo som vygooglila) od 6500Sk. Ruku na srdce, môžete si VY dovoliť vycálovať jednorazovo toľko peňazí?
Kebyže bolo naše zdravotníctvo tak vybavené, nie je o čom. Už len to, že budúcim mamičkám sú tu vysvetlené formy antikoncepcie a celková zdravotnícka osveta je tu na nezaplatenie, už to dokazuje, že nie naši Cigáni sú skazení. Skazeným môžme volať len náš celý rozkradnutý a zkorumpovaný slovenský systém. A ten viním z 99% za všetko, čo je na Slovensku dosraté. Aj za zvrátené hodnoty našich (niektorých) Rómov. Lebo to MY sme si ich tak vychovali.



Monday, January 31, 2011



Chýbajú mi 3 a pol hodiny do vstupu do ďalšej desaťročnice. Toto nemá byť článok. Toto je 52. post, tak ako som si predsavzala pred rokom. Vďaka vám všetkým babám, čo ma čítate, sa to podarilo. (Mala som motiváciu). Ďakujem moc.

Toto je dôkaz, že aj Vodnári vedia dotiahnuť veci do konca. (Hoci, povedzme si pravdu, za posledný mesiac som napísala článkov asi 20, aby som to dohnala, haha). Ale čo je hlavné - dokázala som to.

Vidíme sa v ďalšom roku. Už si žiadne stupídne predsavzatia nedávam. Jeden dôkaz mi stačí. :)

Sunday, January 30, 2011

Recenzia

Skoro som zabudla. Videla som viac filmov a chcem sa podeliť o dva konkrétne zážitky.
Prvý sa volá My name is Khan. Začína sa nádherne, herec hrá človeka s autizmom skoro ako Sean Penn v I am Sam.
Rizwan Khan je autista z Indie. Je Muslim. Zažíva nenávisť medzi Muslimami a Hindu. Vtedy mu mama nakreslí obrázok. Postavička dávajúca menšej postavičke lízatko a postavička s palicou v ruke nasmerovaná ku menšej postave. Mama sa pýta: Kto je Muslim a kto je Hindu? Malý Rizwan odpovie, že nevidí žiaden rozdiel, lebo vyzerajú úplne rovnako. Vtedy mama povie: Presne tak. Lebo na svete existujú len dve skupiny ľudí, dobrí a zlí.

A tak to pokračuje ďalej, Rizwan sa presťahuje do Ameriky za bratom, keď mu umrie mama. Zamiluje sa do Indky, neskôr sa zamiluje aj ona doňho napriek handikepu.
Myšlienka filmu je zaujímavá. Po 9/11 nenávisť voči Muslimom v Amerike rastia závratnou rýchlosťou, veci sa pre všetkých Muslimov menia k horšiemu. Zaujímavá je aj hneď prvá scéna na letisku, kde si Rizwana zoberú bokom na prehliadku, pretože sa ako autista nespráva štandardne. Sú k nemu hrubí a úplne nechutne americkí. Vtedz Rizwan povie, že sa ide stretnúť s americkým prezidentom, lebo mu chce niečo povedať. Všetci zbystria, pretože si automaticky predstavujú samovražedný útok. Tak sa ho týpek na letisku pýta, že čo chce prezidentovi povedať?
Rizwan vraví: Poviem mu: 'My name is Khan and I'm not a terrorist.'
Nebyť toho, že to tak správne bollywúdsky presladili a pritiahli za vlasy v druhej polovici filmu, bol by to možno film aj na Oscara. Ale bohužiaľ, tak ako som bola na začiatku unesená z myšlienky filmu som asi 15 minút pred koncom nevydržala smrteľnú dávku nereálna s cheese operou. A musela si dať asi deň pauzy aby som to dotiahla dokonca. Taktiež sa mi veľmi nepáčilo ako tam veľmi nevinne vsunuli Barack Obama lobbing. To už bolo na hranici nechutnosti.
Ale nevadí, ak máte radi romantické filmy so šťastnými koncami, kľudne si tento dajte do zoznamu.


Ak máte filmové chuťové kanáliky podobné tým mojim, odporúčam radšej Never let me go. Začínajúca British Star Carey Mulligan hviezdi znovu (prvýkrát v The Education) a ešte o nej budeme určite veľa počuť. Never let me go je taktiež fikcia ako My name is Khan, ale ona sa aspoň netvári byť realitou.
Pozrite si trailer, nechcem nič opisovať, lebo by som aj jednou vetou zmarila váš filmový zážitok. Páči sa mi, ako boli informácie kúskované postupne, pomaly počas celého filmu a vy vôbec netušíte, kam sa bude dej uberať a o čom to vlastne vôbec celé je. Enjoy. :)


Život študenta


Keďže som si dnes dala offa (Ešte stále sa neviem spamätať z nečakanej návštevy) a okrem toho zajtra - v deň mojich narodenín, budem zavalená univerzitnými starosťami, rozhodla som sa, že dokopem aspoň jedno moje predsavzatie do šťastného konca. Keďže som typický Vodnár a nedokončím nikdy nič. Hoci toho začínam strašne veľa a furt.
Chcela som tu už dávnejšie hodiť zopár fotiek mojich prác do školy. Veľa sĺz som kvôli nim vyronila a na tvári sa mi vyhodila minimálne jedna vráska za posledný polrok. Tak prečo sa s vami nepodeliť s mojou "krvou a potom"? Nič svetoborné, prvý semester, prvý ročník, ale tak snažím a zlepšujem sa.

Plážový domček s priemerom tri metre. Náš prvý ozajstný projekt. Avšak neviem sa s ním vôbec stotožniť. Myslím si, že to bolo kvôli tomu časového rozpätiu. Vystresovaná, prvý projekt, neviem ako navrhovať, ale do týždňa musím prísť s návrhom kvôli zápočtu. Tento projekt BOLEL.

Toto je prvý technický projekt - výkresy a model už existujúcej budovy v Portugalsku.






Toto bolo o historických a moderných budovách. Mali sme si nájsť z každej jednu podľa chuti a urobiť o nich esej + škice + fotky. Bolo to moje prvé A - cítila som sa totiž ako ryba vo vode a veľmi si tento projekt užila.

  Historická stavba.

                                                                  
Moderná stavba






Abstrakty




Najlepšie na koniec. Model je dokonca náš univerzitný recepčný, takže si ho od danej hodiny samozrejme vždy predstavím nahatého, keď ho vidím stáť za pultíkom v škole.