Tuesday, November 30, 2010

Postrehy



Predstavte si, včera sa stalo niečo zvláštne. Bola som tlmočiť ako po iné dni, ale toto bolo u psychológa o miernej depresii. Sedela som tam hodinu a pol s tým čechom, čo vlastne ani tlmočiť nepotreboval a vstrebávala každé slovo psychológa, lebo som mala pocit akoby sa rozprával so mnou. Vyšla som von s lepšou náladou, Čech sa mi priznal, že si furt volá tlmočníčku, hoci ju nepotrebuje. Len aby pomohol krajankám si trošku privyrobiť. No nie je podarený? Vtip je v tom, že v mojich dlhotrvajúcich depresívnych stavoch som práve toho psychológa potrebovala a to, že som bola na tej session akurát ja, bolo podľa mňa dielo niečoho alebo niekoho nie z tejto Zeme.


A tak som sa začala znovu obzerať po svete a všímať si veci a sneh ma začal tešiť, každá jedna snehová vločka. Keď som si už tak všímala, tak som si všimla "reklamu" autobusovej spoločnosti v buse cestou domov.
Písalo sa tam že: Napľuj a utekaj! Tu by sa hodil teraz taký ten emotikon so zdvihnutým jedným kútikom a bublinkou z úst v ktorej by sa písalo: E?

Lebo asi tak nejak som sa na to kukala. A potom čítam ďalej a tam: Ak opľuješ šoféra a utečieš, nemysli si, že ostaneš v anonymite. Odteraz máme na palube špeciálne prístroje, ktoré zo vzorky slín vedia určiť tvoje DNA a takto budeš na našej listiny hanby. Navždy.

To už kde smeruje tento svet, že ľudia považujú za vhodné opľúvať šoférov, keď sa im niečo nepáči? No ďakujem ti, milé Anglicko. Predpokladám, keď vynaložili na túto mini-kampaň určité financie, tých "pľúcich" ľudí asi nebolo len päť a pol...

Ďalej budem pokračovať hádankou.

 Ktorú slovenskú staničnú by ste tipli podľa obrázkov nižšie?





Nápoveda: Žiadnu
Toto prosím pekne je môj prvý objav parádneho anglického šlintaku (rozumej 4. cenovej). Tak tu si vysedávam, keď akurát čakám medzi jednotlivými tlmočeniami našim rodákom Romákom a cítim sa skoro ako doma. Prečo skoro? Lebo v týchto anglických cafe shopoch pivo, borovičku ani žiadny iný alkohol (kupodivu) nenájdete. Ale nájdete ocapkané stoly a správnych robošov. Hodinové čakanie pri káve za 90 pencí! (no nekúp to) mi spríjemňovala Borušovičovej Urobíme všetko, čo sa dá. Tá žena teda vie písať, vám poviem, nech si kto chce myslí, čo chce. Vyčarila mi úsmev na tvári, keď ma nebolo schopné rozosmiať ani zhliadnutie Slunce, seno a pár facek. A to je u mňa už čo povedať, keďže Slunce je naša rodinná kultovka.


Sunday, November 28, 2010

Vianočná nálada



Tak sme sa s boyfriendom rozhodli prevetrať čapice a hor sa do mesta na trhy, kuknúť klzisko a obchody. Vcentre mesta nám vyrástol obrovský akože ihličnatý strom. Akože preto, lebo je to len milión vetvičiek pozbíjaných do tvaru stromu. No a v tom strome sedí Santa peďák a chodia k nemu deti sadnúť na kolienko, čoby to teda na tie Vianoce chceli. Ale najprv musia rodičia vycálovať 4.50!!! za každé dieťa. Čo by na to taká opatrovateľská rodina povedala, čo má na starosti 10 hladných krkov!!! No a predstavte si, že dvaja dospelí, teda rodičia majú vstup s tým jedným deckom zadarmo. Hahaaaaaaaaaa. Ta sme še pobavili. To asi chcú ochraňovať Santu pred možným obvinením z pedofílie.

Tak vravím boyfriendovi, poďméééééé, ja chcem sedieť Santovi na kolene a povedať mu, že chcem pod stromček nový vibrátor, lebo starý sa mi pokazil z častého používania!!! Boyfriend skonštatoval, že vidieť Santov výraz mu za tých 4.50 stojí a tak sme tam teda nevkročili, keďže skutek utek. Nemám gule na také. Ale myšlienka je to pekná, nie?

Mimochodom my tohto roku Vianoce úplne ignorujeme, keďže sme obaja študenti a nemáme ani na lístok na vlak (o lietadle už ani nehovoriac), takže si pekne užívame prechádzky po meste bez stresu, čo kúpiť pod stromček fotrovi ( ponožky či tepláky to boli minulého roku?) alebo aký mám rozpočet a na koľko ôsob mi to tohto roku vyjde. Nič, vytešujem sa z pohľadu na iné vystresované ksichty a mám všetko v paži. A viete, že sa mi to páči? Už sme s boyfriendom zrušili aj trápneho Valentína. Neznášam rozmýšľať 3 mesiace po sebe nad originálnym darčekom.
Niekedy rozmýšľam, že tým Jehovistom celkom závidím.


Thursday, November 25, 2010

Som unavená

Opustil ma humor. Neviem sa smiať. Neviem sa chodiť vonku zabaviť. Lepšie sa cítim doma, spoločnosť ma znervózňuje.

Je to vekom? Fakt tá 30-ka vyzerá takto? Alebo som len unavená z ľudí, z boja proti veterným mlynom? Unavená z tejto krajiny?

Fantázia už mi dávno utiekla niekam do het. Snažila som sa zmeniť svet k lepšiemu a celá moja snaha by sa dala prirovnať k hádzaniu hrachu o stenu. Vložila som do toho hádzania všetku energiu a viac. Už mi žiadna neostala. Som sklamaná z veľa vecí - je jedno akých. Majú však jednu spoločnú vec - ľudí. Tých ľudí, ktorým ľudskosť a vľúdnosť a porozumenie odišli na dôchodok. Žijem v uponáhľanom svete, kde sa nik o nikoho nezaujíma. Každý si hľadí svoje. A to bolí. Veľmi. Cítim sa akoby som bola tieň cez ktorý celá ostatná masa prechádza bez povšimnutia.

A internetové spojenia takéto stavy neriešia, priatelia. Ani týchto pár písmenok. Bolí ma celý človek a je mi na grc z tejto NEcivilizácie. Zašiť sa na 10 rokov do džungle, tam vidím riešenie. Neviem totiž držať krok s týmito mutantmi vygenerovanými dnešnou spoločnosťou Bodka