Chýbajú mi 3 a pol hodiny do vstupu do ďalšej desaťročnice. Toto nemá byť článok. Toto je 52. post, tak ako som si predsavzala pred rokom. Vďaka vám všetkým babám, čo ma čítate, sa to podarilo. (Mala som motiváciu). Ďakujem moc.

Toto je dôkaz, že aj Vodnári vedia dotiahnuť veci do konca. (Hoci, povedzme si pravdu, za posledný mesiac som napísala článkov asi 20, aby som to dohnala, haha). Ale čo je hlavné - dokázala som to.

Vidíme sa v ďalšom roku. Už si žiadne stupídne predsavzatia nedávam. Jeden dôkaz mi stačí. :)

Recenzia

Skoro som zabudla. Videla som viac filmov a chcem sa podeliť o dva konkrétne zážitky.
Prvý sa volá My name is Khan. Začína sa nádherne, herec hrá človeka s autizmom skoro ako Sean Penn v I am Sam.
Rizwan Khan je autista z Indie. Je Muslim. Zažíva nenávisť medzi Muslimami a Hindu. Vtedy mu mama nakreslí obrázok. Postavička dávajúca menšej postavičke lízatko a postavička s palicou v ruke nasmerovaná ku menšej postave. Mama sa pýta: Kto je Muslim a kto je Hindu? Malý Rizwan odpovie, že nevidí žiaden rozdiel, lebo vyzerajú úplne rovnako. Vtedy mama povie: Presne tak. Lebo na svete existujú len dve skupiny ľudí, dobrí a zlí.

A tak to pokračuje ďalej, Rizwan sa presťahuje do Ameriky za bratom, keď mu umrie mama. Zamiluje sa do Indky, neskôr sa zamiluje aj ona doňho napriek handikepu.
Myšlienka filmu je zaujímavá. Po 9/11 nenávisť voči Muslimom v Amerike rastia závratnou rýchlosťou, veci sa pre všetkých Muslimov menia k horšiemu. Zaujímavá je aj hneď prvá scéna na letisku, kde si Rizwana zoberú bokom na prehliadku, pretože sa ako autista nespráva štandardne. Sú k nemu hrubí a úplne nechutne americkí. Vtedz Rizwan povie, že sa ide stretnúť s americkým prezidentom, lebo mu chce niečo povedať. Všetci zbystria, pretože si automaticky predstavujú samovražedný útok. Tak sa ho týpek na letisku pýta, že čo chce prezidentovi povedať?
Rizwan vraví: Poviem mu: 'My name is Khan and I'm not a terrorist.'
Nebyť toho, že to tak správne bollywúdsky presladili a pritiahli za vlasy v druhej polovici filmu, bol by to možno film aj na Oscara. Ale bohužiaľ, tak ako som bola na začiatku unesená z myšlienky filmu som asi 15 minút pred koncom nevydržala smrteľnú dávku nereálna s cheese operou. A musela si dať asi deň pauzy aby som to dotiahla dokonca. Taktiež sa mi veľmi nepáčilo ako tam veľmi nevinne vsunuli Barack Obama lobbing. To už bolo na hranici nechutnosti.
Ale nevadí, ak máte radi romantické filmy so šťastnými koncami, kľudne si tento dajte do zoznamu.

Ak máte filmové chuťové kanáliky podobné tým mojim, odporúčam radšej Never let me go. Začínajúca British Star Carey Mulligan hviezdi znovu (prvýkrát v The Education) a ešte o nej budeme určite veľa počuť. Never let me go je taktiež fikcia ako My name is Khan, ale ona sa aspoň netvári byť realitou.
Pozrite si trailer, nechcem nič opisovať, lebo by som aj jednou vetou zmarila váš filmový zážitok. Páči sa mi, ako boli informácie kúskované postupne, pomaly počas celého filmu a vy vôbec netušíte, kam sa bude dej uberať a o čom to vlastne vôbec celé je. Enjoy. :)

Život študenta

Keďže som si dnes dala offa (Ešte stále sa neviem spamätať z nečakanej návštevy) a okrem toho zajtra - v deň mojich narodenín, budem zavalená univerzitnými starosťami, rozhodla som sa, že dokopem aspoň jedno moje predsavzatie do šťastného konca. Keďže som typický Vodnár a nedokončím nikdy nič. Hoci toho začínam strašne veľa a furt.
Chcela som tu už dávnejšie hodiť zopár fotiek mojich prác do školy. Veľa sĺz som kvôli nim vyronila a na tvári sa mi vyhodila minimálne jedna vráska za posledný polrok. Tak prečo sa s vami nepodeliť s mojou "krvou a potom"? Nič svetoborné, prvý semester, prvý ročník, ale tak snažím a zlepšujem sa.

Plážový domček s priemerom tri metre. Náš prvý ozajstný projekt. Avšak neviem sa s ním vôbec stotožniť. Myslím si, že to bolo kvôli tomu časového rozpätiu. Vystresovaná, prvý projekt, neviem ako navrhovať, ale do týždňa musím prísť s návrhom kvôli zápočtu. Tento projekt BOLEL.

Toto je prvý technický projekt - výkresy a model už existujúcej budovy v Portugalsku.

Toto bolo o historických a moderných budovách. Mali sme si nájsť z každej jednu podľa chuti a urobiť o nich esej + škice + fotky. Bolo to moje prvé A - cítila som sa totiž ako ryba vo vode a veľmi si tento projekt užila.

  Historická stavba.

                                                                  

Moderná stavba

Abstrakty

Najlepšie na koniec. Model je dokonca náš univerzitný recepčný, takže si ho od danej hodiny samozrejme vždy predstavím nahatého, keď ho vidím stáť za pultíkom v škole.

Surpriiiiiiise!

Najväčšie na svete. Tento víkend je plný prekvapení. A vo všetkých má prsty boyfriend. To najväčšie a najneočakávanejšie prišlo dnes.
Ako vždy, mám veľa práce do školy a tak som aj dnes ráno makala. Včera sme si dali na chvíľu pauzu a šli do kina a na večeru. Čo by ste tipovali, že som strašne túžila vidieť? Až tak, že som na to musela ísť do kina? To je hádanka. Odpoviem v diskusii.
Dnes som sa vybrala do univerzitnej knižnice, lebo som potrebovala vytlačiť moje finálne výkresy na projekt, ktorý musím zajtra odovzdať. Boyfriend bol dnes veľmi milý, poupratoval byt - sám od seba! Vyčistil klietku pre degúšov, ponúkol sa, že pôjde so mnou do knižnice.
Keď sme sa vracali domov, viedla som monológ o rozložení práce na dnešok a zajtrajšok, keďže mám ešte deadline na jeden projekt v utorok.
Prechádzame cez cestu okolo malého billboardu. Vidím spoza neho trčať nohy, pomyslím si niečo o anglických tínedžerkách - neviem prečo. Keď tu zrazu spoza billboardu: Poc túúúúú, poc túúúú! (to je náš typický pokrik doma - hláška z nejakého filmu, už nepamätám)
Obzriem sa a tam moje SESTRY celé vyškerené. Oči mi vypadli rovno na chodník a to sme sa už stískali a plakali všetky tri.
Segry komunikovali celý týždeň s boyfriendom, aby ma prekvapili. Lístky na lietadlo objednali ešte v novembri, aj pre mamu.
Za rohom stála mama s ocom. Ľudia, to bol taký šok. Neviem to prirovnať k ničomu, čo som doteraz v živote zažila, ale fakt absolútne k ničomu. Kľudne to môžem označiť za najväčšie superprekvapko môjho života. Segra sa udrbávala celé poobedie z môjho výrazu v tvári. A samozrejme ma patrične imitovala.
Mama dokonca urobila moju obľúbenú nepečenú tvarohovú tortu, ktorú som zvykla mávať na každé narodeniny. A priniesli uvarený obed, mňamky.
Už mi je jasné, prečo boyfriend ráno upratoval sám od seba. :D

Ja som TAKÁ šťastná, že mám normálne v paži (prvýkrát) všetky zadania do školy. Dokonca aj dochádzku. Úplne všetko. Práca môže tentokrát počkať. :)

Mám čierny deň

A takých je v poslednej dobe viac. Nie, tentoraz sa to prekvapivo neviaže s vekom. Možno nepriamo, ale tentokrát vek neviním.
Niekedy mám totiž také dni, keď som nasratá na celý svet. V hlave sa mi motajú nadávky všetkého druhu a nenávidím všetko a všetkých okolo.

Nenávidím šoféra, čo mi na križovatke zablokuje cestu, lebo sa snaží vyjsť z vedľajšej na hlavnú cestu. A ja ho musím obchádzať a vtedy mu chcem s celou silou kopnúť do blatníka. Samozrejme si všetko len premietam vo svojej gebuli aj s patričnou dávkou nadávok.
Nenávidím recepčné. Všetky. Za normálnych okolností tiež, len ten pocit ignorujem. V dni ako dnešný ich totálne neznášam. Sedia si ako matróny, niečo pozorne sledujú na svojom monitore (v tom lepšom prípade). Alebo (v tom horšom) veselo debatujú s kolegyňou a nechajú vás na nich čumieť dobrých 5 minút, kým sa unúvajú zaoberať sa vami. Áno, ani Anglicko v tomto nie je výnimkou. Jediný rozdiel medzi slovenskou a anglickou recepčnou je v tom, že tá anglická sa na vás naďalej usmieva akoby sa nič nedialo. Neznášam tie afektózy. To už radšej akceptujem odurdenú slovenskú s výrazom: "Čo otravuješ?" v prefajčenom ksichte. Aspoň by mi dala dôvod poslať ju rovno do piče.
No vidíte, aký čierny deň mám? Vedela by som napísať 10-zväzkový román na pokračovanie len čisto o recepčných.
A potom sú tu moji klienti, na ktorých niekedy vôbec nemám náladu. Ako dnes. Klienti, vieme o ktorých sa jedná, berú v Anglicku všetko ako by Angličan povedal "for granted". A dnes ma to tak vytočilo, že som nebola veľmi príjemná. Pre istotu som došla už dopredu nabrúsená na celý svet.
Klientov v čakárni po milú Jarmilu. Ich senzory v momente ako sa moja noha dotkne podlahy v čakárni u lekára alarmujú, že "interpretka" je tu a pokiaľ som sprostá a naviažem očný kontakt s čo i len jedným klientom, som v tom až po uši. Im je jedno, že som tam objednaná pre úplne inú osobu. Osobu - jednotné číslo. Akonáhle si sadnem, už mám milión papierov v rukách - toto mi prišlo z Job Centra, toto mi prišlo ohľadom Tax Creditu, Child Benefitu, Council Taxu - you name it.
Za normálnych okolností nemám problém, vybavím všetkých, vypíšem formuláre, pokecám. Ale ako vravím, dnes som mala čierny deň.

Komunikácia prebiehala následovne:
Týpek: Vy ste interpretka?
Ja: Aké je vaše meno? Ste XYZ?
Týpek: E?
Ja: Ja som tu pre ZXY.
Týpek: Nebudete tlmočiť tu jej na recepcii? Dačo potrebuje.
Ja: Čo potrebujete preložiť?
Týpek: Len tu jej na recepcii, ona nevie dobre po anglicky.
Ja: Čo potrebuje tlmočiť?
Týpek: To ona tu, potrebuje preložiť.
Ja: Ale čo potrebuje preložiť, ako jej mám pomôcť, keď neviem, o čo ide?
Naveľa sa tá "ona" uráčila prejsť dva metre, aby mi dala do ruky papier, že nevie PSČ. Vravím, že jej číslo domu a ulica stačí. Vybavené.

Vycvičili si nás ako psi. Fakt. Podáš jednému prst, ostatní ťa zožerú za živa. Úplne som dnes penila, ako sa im tu všetko predkladá pred nos. Nepamätám si, keď som došla do Anglicka ja, žeby mi niekto pchal tlmočníka na všetky úradné záležitosti, ktoré som potrebovala vybaviť. A tlmočník vôbec nie je lacná záležitosť. Serie ma to hlavne vtedy, keď sa niektorí dotyční na danú schôdzku neunúvajú dostaviť, nieto ju aspoň zrušiť, keď nemôžu dôjsť. Šak načo, keď to preplatí štát. Ja viem, nemala by som sa sťažovať, idú mi z toho peniažky.

Len niekedy to serie, keď vidíte na tých lekároch, sestričkách, sociálnych pracovníkoch, akí sú znechutení, že sa niekto ZASE nedostavil a ICH systém to stojí strašné prachy. To všetko si dajú dokopy so SLOVENSKOM a už majú jasný obraz o celej našej kultúre. Viac nepotrebujú, bohužiaľ, vedieť. Im nedochádza, že klienti, o ktorých je reč na slovíčko zodpovednosť, dochvíľnosť, či rešpekt  veľmi zvyknutí nie sú. Oni vidia v dokladoch národnosť: Slovak a už sme všetci spolu šťastní v "škatuľke".


No jo, pesimizmus, moja láska. Zajtra bude lepšie. Lebo víkend. :)

O smrti

Pamätáte si na chvíľu, keď ste si uvedomili, že nie ste nesmrteľní a jedného dňa aj vy zomriete? Ja si pamätám, že som mala asi 11-12, ležala som v posteli a všetko mi nejak zaplo. Plakala som, kým som nezaspala. Plakala som za babinkou, za dedkom, za mamou, za sebou.... Odvtedy je smrť v mojom živote prítomná. Len tak si tam niekde visí ako Damoklov meč. Niekedy je prítomná viac a niekedy odcestuje na dovolenku. Odvtedy som prešla veľa teórií o tom, čo sa deje po smrti.

Že život nekončí, že nasleduje reinkarnácia, alebo raj. V mojom prípade skôr peklo. Ja mám totiž rada horúce kraje. Že sa stretnem s najbližšími, že sa moja duša bude vznášať nad mojim telom.
Ale až tohto roku som nad tým začala uvažovať tak poriadne. To bude asi tou blížiacou sa tridsiatkou. Ja viem, som trápna, 30 je krásny vek. Avšak podľa mňa pri každých svojich okrúhlinách sa človek tak trochu zamyslí nad svojim životom. Tridsiatka je ten vek, keď premýšľate, čo ste v živote doteraz dokázali (v mojom prípade zatiaľ nič), že sa vám ten čas kráti, aby ste ešte niečo mohli dokázať, lebo nemáte toľko energie ako v dvadsiatich, lebo ste po uši zastereotypovaní vo svojom zamestnaní. Že je ťažké robiť životné 180-stupňové zvraty, lebo človek si rýchlo privykne, zlenivie, zpohodlnie.
Začínate byť opatrní ohľadom vášho zdravia. Na prechode pre chodcov, na letisku, v kuchyni. Akosi viac si začínate uvedomovať, že tu nebudete večne, ale že by ste chceli byť. Nedať zlým náhodám šancu. Nedať šancu tomu známemu 'v nesprávny čas na nesprávnom mieste'. A tak minimalizujete. Minimalizujete šance a náhody. Aj by ste chceli byť mladí a nerozvážni, utrhnutí z reťaze a impulzívni. Na furt. Ale hlava vás brzdí.

Väčšinou rozmýšľam o smrti pred spaním. Ležím a viem, že o chvíľu budem hybernovať. Že vlastne ani 'nebudem'. A tak si predstavujem smrť. Že to bude vyzerať presne tak isto. Zatvorím oči a tam bude tma. Finito. Neviem o sebe.
Všetky tie bájky o posmrtnom živote sú bullshit. Alebo nazvime to pekne, nádej. Nádej na niečo pekné po TOM. Tieto nádeje majú slúžiť len pokiaľ sme nažive. Po smrti je nám to už šuma fuk. Po našej smrti to je len nádej pre pozostalých. Ich fantázia, že sa na nich zhora pozeráme. Fantázia, ktorá zmierňuje bolesť. Tak je to.
Pre neznalých: Toto NIE je samovražedný článok. Ja som to len potrebovala zo seba dostať. Strach. Možno budem konečne rozmýšľať aj o niečom inom pred tým, než zaspím. Napriek mojej jasnej prestave si ani za boha neviem predstaviť, žeby som nemala byť spopolnená. Aj keď mi to už bude jedno, viem, že nechcem byť pod zemou zožieraná červíkmi. Veď som predsa len vzdušné znamenie. :)

Tak na život!

Zovšeobecňovanie

Dnes sa boyfriend vrátil z rodinnej návštevy. Bol sám, lebo ja som pilne makala na 'horskej chate'. Keď ju dokončím, hodím tu nejaké fotky.

Ale nie o tom som chcela. Baví ma, akí sú Angličania úctiví a ako si okolo nás dávajú pozor na jazyk. Otázky ohľadom Slovenska si pravdepodobne trikrát premyslia, kým ich vyslovia. Niektorí sú už nacvičení, že na spojenie 'východná Európa' som alergická, keďže z ich úst to znie viac ako nadávka než geografická poloha.
Už som si zvykla a veci beriem s rezervou. V začiatkoch som bývala háklivá a hneď som sa horlivo pustila do vysvetľovania typu: áno, máme internet a NIE, my v žiadnom prípade nie sme bývalá republika z CCCP. Teoreticky.

Tak, ako majú predsudky oni, som mávala o Angličanoch aj ja. Napríklad taký úplne základný ako národné jedlo=fish&chips. Potom som otvorila oči aj uši a môj záujem stále narastá. Viem o nich kopec vecí. Predsudky padli.

Preto ma dnes pobavilo, keď sa boyfriend vrátil domov a len tak vletku spomenul ako sa všetci zúčastnení zhodli na tom, aká je poľská kuchyňa nudná. Že samá polievka a omáčka. Žasnem. Si to viete predstaviť? Národ, ktorého kuchyňu považuje polka sveta za nejedlú považuje inú kuchyňu za nechutnú. Poliaci si s úplne najväčšou pravdepodobnosťou myslia to isté o anglickej strave.
Boyfriend zamrmlal niečo o generalizovaní a tak a na tému už určite ako správny chlap zabudol. Len ja tu sedím 3 hodiny po a stále mi to vŕta v hlave. Rozmýšľam, či by padla taká téma, keby som šla na rodinné stretko aj ja? Alebo by boli zase tak správne slušne anglickí?

A čo boyfriend? Všetky tie slovenské jedlá, čo som mu za 3 roky povyvárala? Jedol ich len zo slušnosti? Tiež si myslí, že je to len samá omáčka a polievka? Hádam som ho už dostatočne prevychovala a hovorí mi,(väčšinou) čo si myslí. Teda dúfam. Bola ho totiž veľká drina prinútiť hovoriť mi veci, ktoré nie sú pre mňa príjemné. Ešte väčšia drina bude naučiť ho povedať svoj názor pred skupinou ľudí. Toto je nadľudská úloha a možno si ju dám za predsavzatie. Nie však za 1 rok. On je veľmi tvrdý oriešok. Angličan.

Degu príhody a skúsenosti aneb Ako neskončiť ako psychopat

Myslím si, že mám niekedy sadistické sklony. Keby som vyrastala v polorozpadnutej rodine, zneužívaná matkou aj bratom, v kombinácii s mojimi génmi a sadistickými chúťkami by som už teraz pravdepodobne sedela vo väzení za vraždu prvého stupňa. Pozorujem to na sebe, keď sa 'hrám' s naším Degu. Kurtom konkrétne. Pretože on je ten hyperaktívny a nezbedník prvej triedy. Neidem vám opisovať, čo s ním robím, lebo by som ešte dopadla ako tá pani, čo ju CCTV kamera zachytila ako hodila živú mačku do koša. Bola vo všetkých britských správach a všetci sa tvárili strašne znechutene a rozhorčene, ako to tá pani mohla tomu chúďaťu urobiť. Mne to napríklad prišlo strašne smiešne. Pokrytecké Anglicko si ale znovu našlo senzáciu roka. Podľa mňa to bola totálna pičovina nafúknutá do nemiestnych rozmerov.

Ja napríklad Kurta milujem a pusinkujem ho každý deň. A už tento prejav lásky možno považovať za sadizmus, keďže 50 pusiniek v priebehu 10 sekúnd Kurt nepovažuje za šťastný beh po zelenej lúke. A potom je tu takzvané samoukájanie. Hovoríme o Kurtovi! A aj Daveovi v tomto prípade. Oni si totiž vedia sami vyfajčiť pipíky. Mužská časť našich návštev im vždy ticho závidí. Nikdy nechápem, ako si ich tými hlodákmi neodcvaknú celé. A okrem toho celá tá procedúra je strašne nechutná, ak ich prichytíte a najlepšie na tom je, že sú v takom švungu, že to, ako stojíte pri klietke a trieskate na ňu, aby ste rozptýlili ich pozornosť je vám úplne prdlajs platné. Tak sa niekedy naseriem a strčím Kurtovho pipíka pod tečúcu vodu. To nemá rád, ale pipík sa mu aj tak nescvrkne, kým nie je 'dokonané'. Áno, on sa totiž musí dokončiť. Niekedy, keď majú obidvaja náladu, tak na seba skáču a šúchajú si pipíky jeden druhému na chrbte.Keď má chuť len jeden, tak sa najprv zúrivo naháňajú po klietke, potom sa bijú. Normálne sa postavia na zadné a prednými paprčkami sa cápajú. Vyzerá to dosť komicky. A keď vyhrá ten, čo má chuť, ďalej nemusím opisovať. Potom sú celí mokrí a srsť majú dolepenú.Tieto detaily som naozaj netušila, keď som si obstarávala malé chutnučké, zlatučké, milučké stvorenia. A tuhľa mám doma dvoch perverzákov.
Čo ma privádza k vražedným chúťkam je však úplne banálna vec. Oni totiž radi hryzú mreže. Veľmi dlho sme nemohli prísť na to, ako ich odnaučiť tento sprostý zvyk, keďže zo začiatku to nerobili. Som zaregistrovaná na Degu stránke a riešila to so všetkými majiteľmi Degu v Čechách a na Slovensku, no bezvýsledne. Nespala som pokojne asi 4 mesiace. Napriek tomu, že Dave a Kurt s nami nezdieľajú spálňu. Áno, počuť ich aj cez dve steny. Jednu noc som skrýkla tak hlasno Shut up!, že náš sused, čo bol práve na telefóne konečne stíchol. Preto som ich zvykla o druhej ráno naháňať s rukou po klietke a následne 'škrtiť'. To boli zúfalé pokusy o vraždu. Úplne vážne! Privádzali ma do šialenstva. Ak by ma niekedy napadlo chcieť mať deti, dajte mi prosím prečítať tento článok a hneď ma odhovorte.

Potom sme prišli na nápad zahatať im otvor, ktorý smeruje z akvárka nahor do klietky. Skúšali sme rôzne veci, ale väčšinou sa nám obidvaja smiali do ksichtov, keď si spokojne sedeli v hornej časti klietky, keďže sa cez noc prehrýzli, pretlačili alebo čo ja viem čo ešte. Nakoniec sme naň položili Argos katalóg a ten vám je ťažký jak hebedo. Mission accomplished! Síce sa degu zabávajú po nociach postupným odstránením katalógu, ale bude im to trvať ešte pár mesiacov, kým sa prehryzú. Potom dostanú nový ako darček na Vianoce. Útek z väznice Shawshank sa môže skryť.

Ešte som vám zabudla povedať, aká chodím celá doškrabaná od zápästí po výstrih. Kurt sa totiž rád skrýva medzi mojimi ceckami. A prechádza sa popod tričko od jedného rukávu po druhý. Potom, keď sa chystám do postele a vyzliekam tričko, vypadne mi na zem asi 30 suchých hovienok. To je ešte ten lepší prípad. Niekedy zacítim len niečo teplé na bruchu a je mi jasné, že sa mi tam malý zošťal. Už máte obraz?
Na dôvažok, oni nám aj rozumejú a niekedy aj komunikujú. Hlavne, keď nie sú s niečím spokojní. Kričím na nich, z klietky sa ozve Píp. Večer vkladám katalóg, Dave hlasno protestuje. Postavím sa v obývačke tak, aby vedeli, že ma ich brnkanie na mriežkach rozčuľuje a o 2 sekundy sú v akvárku. Už sa nemusím ku klietke ani priblížiť. Niekedy len skríknem Kurt a on je v momente dole. Drezúra jak sviňa.

Mimochodom, ja ich vážne milujem. Nevolajte na mňa Slobodu zvierat, bitte.

Pár vtipných momentiek na záver.

 Kurt sa cíti bezpečne v boyfriendovom vrecku.

 Okúpaní.

Kurt lieta v perinách.

 Kurt skrytý pod mojim tričkom.

 Kurt skrytý v kryte lampy.

 Kurt pózuje na dvoch.

Pri tomto mám vždy záchvat smiechu. Dave sa napchal do ponožky, ktorá mala na päte dieru. Tak sa snažil dostať cez tú dieru a von a 'zasekol' sa v nej. :D

 Tu prepchal už celú hlavu. Ale bola to drina. Museli sme nakoniec ponožku rozstrihnúť.

 Dave breakuje.

Obidvaja v mojej kapucni sledujúc podlahu.

Len tak

Behala som dnes po obchodíkoch a vyžívala sa v malých vecičkách. Milujem papiernictva. Ešte viac, keď si z nich niečo nesiem domov. Napríklad dnes farebné farbičky-čarbičky. Síce budú pracovné, teda slúžiť hlavne na projekty do školy, ale aj tak. Papiernictvo. Farebné papiere. Vodové farby. Atramentové perá. Akrylky. Denníčky všetkých možných rozmerov a štýlov. Ceruzky, pre tie mám slabosť. Rôzne druhy papiera. Najradšej mám ten na vodovky. Drsný a hrubý(nie to, čo si myslíte). Pohľadnice, ktoré dokážem čítať hodiny.
A potom, papiernictvo bolo vlastne časťou kníhkupectva. Všetky chcem! Preto ich postupne skupujem, aby som, keď budem mať konečne voľno - prázdniny, dovolenka, dôchodok, všetko jedno - mohla s nimi tráviť všetok voľný čas. Teda nie všetok. Polovicu. Druhú polovicu venujem štrikovaniu. Ale áno, ešte ma to drží. Včera mi došiel domov balíček z Číny s asi 10 pármi bambusových obojstranných ihlíc. Juch.

Moja dôchodcovská zbierka

Ale teraz je štvrtok 20-teho januára a ja už fakt vážne úplne naozaj musím začať pracovať na mojom "horskom" projekte. Teda na chate v horách. Áno, dobre vidíte, musím "postaviť" chatu v horách. A samozrejme odsledúvavam chaty rakúske a slovenské. Ich základné princípy, použitý materiál, orientáciu a umiestnenie. Nápadov milión, problém je, že musím ísť len s jedným. Túto navrhovaciu fázu považujem za najťažšiu. Rozhodnúť sa. Ak som už v druhej fáze, život je (skoro) gombička. Lenže ja sa do druhej fázy musím umelo dopracovať už zajtra. Cez víkend musím urobiť všetky technické výkresy a vyrobiť skúšobný model. V utorok kritika.
A aby nestačilo, musela som si pridať polienko do ohňa. Idem sa rozpísať na určitý verejný server o "Študentky v Anglicku príhodách a skúsenostiach". Tak aby som sa do toho pustila ešte dnes. Lebo veď vravím, že už fakt vážne úplne naozaj musím začať makať na projekte.
ALE, tých 52 článkov dám aj keby gravitácia mala prestať fungovať. Minulú noc som totiž mala sen o konci sveta kvôli zmiznutiu gravitácie. Vám ani nevravím, aký bol ten sen surreálny. Niečo neskutočné.

Pozerala som Golden Globe Awards 2011

Ak ste nevideli, kuknite si aspoň Rickyho Gervaisa tu. Ricky ma totiž dnes inšpiroval. Tak som sa váľala z jeho vtipov, (ktoré ináč mrazili ksichty všetkým holým vúdskym hviezdam - no len sa neposerte, peroxidy a botoxy), že som si musela stiahnuť celé odovzdávanie cien.

A potom už myšlienky lietali samé.
Najprv som chcela písať po anglicky, ale klasicky som sa na to vysrala. Tak aspoň v slovenčine.

Ako viete, že v Británii žijete už pridlho:

1. Poznáte minimálne troch stand-up komikov a dokonca máte medzi nimi svojho obľúbenca
2. Používate slovičko "bloody" viac ako "fuck"
3. Mince meat nemusí striktne byť mäso
4. Keď vám kolegyňa namiesto kávy s mliekom pripraví čaj s mliekom, nevraštíte nosom z hnusu a s kľudom ho vypijete
5. Prestanete si dávať pozor pri používaní does, do, doesn't a don't, pretože to tu aj tak nikto okrem kráľovnej gramaticky správne nepoužíva
6. automaticky všade píšete tlačeným písmom, lebo angličania nerozumejú vášmu písanému slovenskému krasopisu a označujú ho za najhoršie ručné písmo, aké kedy videli!
7. Používate slovíčko INIT bez znechutenia (isn't it)
8. kolegove čipsy v bagete na obed vám už nezdvíhajú ľavé obočie
9. application form preložíte do slovenčiny ako aplikačná forma
10. Konverzáciu s agentom, ktorého počujete prvýkrát v živote na druhej strane telefónu, bez problémov začnete s afektovaným úsmevom a poviete: Hi, XYZ, how are you?
11. Uvedomíte si, že cesta vlakom v piatok poobede sa veľmi podobá cestovaniu pred sviatkami Rýchlikom Kysak - smer východ. Len vás stojí desaťkrát viac.
12. Viete, že Fish&Chips NIE JE anglickým národným jedlom.
13. Viete, čo znamená Nemi v free-novinách Metro
14. Keď prídete na Slovensko a čakáte na zastávke na autobus smer Bratislavský hrad, nechápete, prečo všetky busy prichádzajú smerom OD hradu.
15. Keď sa už ani nepozastavíte nad Goťákom v 20 centimetrových platformách s démonickým make-upom na ksichte, fialovými vlasmi a plášti ala Matrix za bieleho dňa v centre mesta.
16. Keď si v peňaženke nájdete minimálne 10 klubových kariet - od Tesca po HMV
17. Viete kto, alebo lepšie čo je CHAV
18. Keď sa váš obdiv voči kráľovskej rodine zmenil na nenávisť. Koho asi kŕmia moje dane?
19. Ak pri vychádzaní z autobusu celkom prirodzene natrčíte hlavu smerom k šoférovi a poviete Ta alebo Thanks.
20. Keď viete, čo je Coronation Street
21. Keď vám QWERTY na klávesnici prídu úplne normálne a rozčuľuje vás písanie s dĺžňami a mäkčeňami
22. Keď prestanete blokovať kamarátovi, čo sa ponúkol, že vás odvezie domov, predné dvere pre šoféra, lebo si myslíte, že je tam sedadlo spolujazdca. (Hej, stalo sa mi asi miliónkrát)

A ešte by som našla ďalších 20 dôvodov, len si ich predsa musím nechať do ďalšieho článku a hádam tých 52 článkov pred 31. januárom predsa len dám. ;)

Chavs suck!

Neviem, či ste už niekedy počuli o anglických takzvaných CHAVS(čavs). Pravdepodobne odvodené od slova čávo. Veľmi zaujímavá sociálna skupina. Tak si ich predstavme. Podľa mňa chavs vytvoril anglický sociálny systém. Neviem kedy presne, ale hneď si predvedieme sociálny systém.
Sociálny systém je tu veľmi premakaný. Ak máte finančné potiaže, neviete si zohnať prácu, máte zdravotný hendikep a v prvom rade vlastníte britský pas, systém sa o vás postará. Od rôznych benefitov, po job centrá, ktoré vám zabezpečia rôzne bezplatné kurzy, ak potrebujete, napíšu vám CV, atď. Naozaj niekedy zíram. Dokonca, ak ste na tom finančne zle, viete si požiadať aj o tkz. sociálny byt, alebo dom. Na ktorý je samozrejme poradovník a niekedy to môže trvať aj 2-3 roky dostať sa k takému. Chavov neodradí ani čakacia doba.
Takže  taký chav to má v hlave hneď jasné. Škola nedokončená, ergo práca maximálne vo food factory, resp. manuálna a veľmi ťažká za minimálnu mzdu. Tu si to chav hneď celé prepočíta: ak nemá prácu, môže si požiadať o rôzne druhy benefitov, ktoré mu prinesú viac ako mesačná minimálna mzda. Na job centre zahrá divadielko, ako si nevie zohnať žiadnu pracovnú pozíciu a chodí sa podpisovať pravidelne každé 2 týždne. Roky idú, chav si požiada o sociálny byt (council house), ku tomu o housing benefit a council tax benefit. Z toho vyplýva, že neplatí za nájomné nič. Peniaze na stravu idú z ďalších benefitov, najlepšie, ak má ešte aj deti. To si môže požiadať o child tax credit a child benefit a tak. Samozrejme tie sú použité na cigy, lacné pivo a gandžu.

Ale poďme si tak trochu opísať ich výzor. Chlapi - väčšinou cepláky, nakupujú v obchodoch ako JJB Sport alebo JD Sport - mikiny Adidas, Nike alebo Lonsdale, prípadne ich kombinácia. Niekedy šiltovka. Krátke vlasy. Veľká huba plná agresívnych slov. Ženy spoznáte hneď, vlasy odfarbené, horná polovica blond, dolná čierna, väčšinou zagelované do copa, kruhové náušnice priemeru minimálne 15 cm, zmachlené ksichty, obtiahnuté nad pupok tričká z čínskych trhov, niekedy rifle, niekedy cepláky, stiahnuté pod bedrá a z ktorých im trčia tangáče. Piercing v pupku na bruchu, ktoré im prevísa cez tepláky. Chlpaté čižmy ala Pamela Anderson. V autobuse vás upútajú hlasným vulgárnym prejavom - buď medzi sebou, alebo zavesení na telefóne, uisťujúc sa, že ich celé osadenstvo autobusu počuje. Niekedy ich fucktastická hudba z mobilu "zabáva" celý autobus. Niektoré 14-ky obklopené kočíkmi s deťmi.  Staršie ročníky sú väčšinou vykysnuté figúrky, ktoré uvidíte postávať okolo mestkých trhovísk s cigaretou alebo jointom pomedzi ich 4 zuby, ktoré im ostali. Ráno sedia pred telkou a ich milovanou Jeremy Kyle show, kde ich ostatní spolupútnici účinkujú. Všimnúť si ich špecifický akcent. Volám ho gadžovský. Bohate vám k predstave postačí prvých 50 sekúnd.

Takže ak z diaľky vidíte takúto vydarenú grupku, radím prejsť na druhú stranu a hlavne potichu a v žiadnom prípade im nepozerať do tváre. Na margo tých 14-tiek - v Anglicku je antikoncepcia zadarmo - hocijaká. Predpokladám, že hlavne vďaka týmto dievčatám z chavskej komunity. V tomto majú tiež jasno. Ako mladá single žena s deckom, ktorého otcom môže byť hociktorý 17-ročný mládenec z tej istej ulice, si môže požiadať o sociálny byt. A keďže majú v hlave nasráno, samozrejme sa radšej dajú nabúchať, aby mohli mať "vlastné" bývanie, hlavne preč od rodičov. To, že im potom tie ich narobené deti idú hore krkom a majú ich totálne na háku, lebo dôležitá je diskotéka a chlapi, to už je vedľajšie.

Keď náhodou nebudete mať inú možnosť a budete musieť okolo nich prejsť, hlavne sa prestaňte medzi sebou baviť. Pretože keď začujú prízvuk, nedajbože váš materinský jazyk, budete hneď označení za Fucking Polish!, keďže nerozoznajú Bulharov, Slovákov, Rusov, či Estóncov od Poliakov. Budete fucking Polish aj keď ste Poľsko videli len na mape.
Fucking Polish preto, lebo to práve kvôli nám východoeurópanom a inej zberbe, chavovia prišli o prácu a chudáci musia sedieť doma na benefitoch. Volia radikálne strany ako BNP - British National Party, ktorá by najradšej videla všetkých imigrantov s guľkou v hlave. Chudáci chavs prišli o všetku tú milovanú závodovú prácu, 12-hodinové šichty, neľudské podmienky a minimálnu mzdu. Kvôli všetkým nám skurveným prisťahovalcom. Aby ste boli v obraze.
Áno, museli si predsa nájsť nejakú zámienku, prečo sa im nedarí dostať žiadnu prácu, že? Takže im slúžime ako fackovací panáci. Lebo my im totiž dosierame ich, predtým úžasné, životy.

K článku ma donútil jeden vymletý chav, na ktorom sa môj pohľad zavadil asi na stotinu sekundy, lebo kričal na celú ulicu ako blázon. A to, že som naňho vzhliadla ho vyprovokovala k tomu, aby mňa a boyfrienda začal nasledovať a vykrikovať po nás škaredé veci. Následne poťukal boyfrienda po pleci a strhol mu čiapku z hlavy. Stískala som boyfriendovi ruku vo vrecku, prehnali sa mi hlavou všetky správy z novín, ako banda chujov dobila chlapca, ktorý len tak šiel po ulici, len preto, že mal dlhé vlasy. Že sa ho frajerka snažila zastať a dobili aj ju a nikto sa nikdy nenašiel a nikto nebol obvinený. Boyfriend sa ani neobzrel, len sme kráčali ďalej, ruky silno stisnuté. Osrať trojlibrovú čiapku, nech má týpek pekný vianočný darček. Ulica bola mimochodom plná ľudí, čo držali hubu a krok. Takto to tu chodí. A aj inde. V chvíľach ako táto si želám, aby som za sebou mala 10-ročný výcvik karate alebo jiu-jitsu, aby som toho idiota zrazila na zem jedným chvatom. Fakt. Bez toho nám neostáva nič iné, len ich potichu tolerovať.

Welcome to the chavtastic side of the UK!

I'm a nerd and I'm proud of it

21.30 a ja som naučená na zajtrajšiu skúšku. To zírate, čo? Aj ja zíram. Síce neviem všetko odrapotať od A po Z, ale viem, že to dám.
Prečo je celý systém naopak? Podľa mňa by sme si mali užívať a cestovať do 30-ky a potom začať študovať. Viac si to študovanie totiž teraz vážim. A nie je to len tým, že platím ročné školné 3400 libier. Fakt, podľa mňa je to celé na hlavu. Ako mám dovolenkovať a chodiť po svete v dôchodku? Veď vtedy je už človek unavený zo života a je rád, že nepotrebuje plienky na zadržiavanie moču a že si môže dať popoludňajšieho šlofíka.
Tak! Cestovať a baviť sa do 30-40, potom začať študovať a tak pracovať. Aspoň do 70-ky. Veď koľko filmov bolo nakrútených o dôchodcoch, ktorých nik nechce a sú odložení na stranu, celí neužitoční a smutní. Takto by sme sa neodkladali a boli si užitoční až do hrobu. Žiadne miesto pre smútok a sebaľútosť.
Ha, ako som to celé pekne vymyslela. :) Podobné chobotiny mi chodia po rozume, keď som nad prednáškami strávila posledné, ehm, skoro 2 týždne.
Tak úspešné skúškové vám (si) želám.
Brú.

Krátka vsuvka

Cestovala som busom domov z tlmočenia. Ináč, zabudla som povedať, že niektorí moji klienti sa snažia rozprávať po anglicky - teda vysloviť nejaké to slovíčko anglicky, tak nám z anglického slovíčka disability vzniklo poslovenčené (pocigánčené) - debility. :) Áno, viem, že také existuje aj v angličtine, ale nie v súvise s disability, ktorú mám na mysli. Vyvolá mi to vždy úsmev na tvári, keď mi teta povie: 'Vybavujem si tote papiere na debility.'
No ale naspäť k téme. Cestujem busom a zrazu na billboarde obrovským červeným napísané: PITCHMASTIC!
Končila som. Samozrejme, že len ja, veď ktorý angličan by si to dal do súvislosti. Asi jediný tomu pochopil boyfriend, ale aj tak mu to neprišlo nijak vtipné. Jemu celkovo neprichádza nič vtipné, z čoho sa ja rehocem ako kôň. Mám rada jednoduchý humor asi.

Takže vyhlasujem zmenu v slovenskom jazyku. Poďme si ho poangličtiť a namiesto: To bolo po piči! poďme hovoriť: To bolo pičmastik. :) No neni to kúl (v ploce)?

Nedalo mi

Idem sa o chvíľu učiť. Ani som vlastne nechcela nič písať, lebo mám toho strašne veľa a málo času. Lenže už som nemohla vydržať nápor myšlienok. Hlavne spomienok. Moje nové skúškové ich totiž vyvoláva v nečakaných chvíľach, len tak sa zrazu vynoria. Spomienky na moje prvé skúškové obdobia.
A nielen to, ale hlavne statusy mojich nových 18-ročných spolužiakov. Chlastajú a bavia sa, potom celí zmätení vypisujú na facebook, že kedy to máme posledný termín na odovzdanie práce a kde to treba zaniesť a čo urobiť. Potom pred dňom D vypisujú ako nič neurobili a budú ťahať 24-ku. Toto zákonite vo mne vyvoláva spomienky na prvú vysokú školu a intráky. Lebo presne taká istá som bola aj ja. Teraz som už len bifľa a kockatá hlava, čo furt sedí v prvej lavici a nevymešká žiadnu prednášku. Pretože teraz sa mi 9.00 ráno zdá ako úplne perfektná hodina. Viem odpoveď na každú zmätenú otázku mojich spolužiakov a slúžim ako poradňa a skenovač prednášok.

A dnes som si spomenula na moju skúšku z prvého ročníka druhého semestra. Chémia. Bol už skoro koniec skúškového obdobia a vonku hic jak sviňa. Prvú polku skúškového som premárnila tromi neúspešnými pokusmi prejsť matiku 2. Takže reku pustím sa do najľahšej skúšky. Aj keď pre mňa je chémia španielska dedina, nezáležiac ako dlho by som ju tlačila do hlavy. Sedeli sme so spolubývajúcou v našej 'kuchynke' celý deň a aj celú noc. Chodili sme na fajčiarsku prestávku na chodbu a úplne nám z toho učenia drbalo. Viete, ten pocit, keď sa učíte celú noc a vypili ste 300 káv a vyfajčili ešte viac cigariet. Ten pocit, keď sa cítite ako zhúlení a napadajú vás všelijaké sprostosti od sexu morských koníkov po dvojnásobné panny (to bol môj výmysel, ale neidem tu teraz rozpisovať, ako sme sa k tomu dostali).
Zrazu spolubývajúca zbadala obrovského pavúka a samozrejme panika. A keďže nám z učenia dosť hrabkalo, napadlo mi, že pavúka nesmieme zabiť, lebo čo ak nám to prinesie smolu a náhodou neurobíme skúšku.Tak sme milého pavúka pavúkom nechali a učili sa ďalej.

Na skúške mi chýbali asi 2 body na prejdenie, tak sa moja cvičiaca nado mnou zmilovala (pamätala si z cvík, aká som z chémie vymätená) a dala sa mi doučiť nejaké základné vzorce oxidov a kyselín a zásad, nech prídem o týždeň. To som tam potom nejako vysypala a dostala milosrdných 52 bodov. Odvtedy už som chémiu, chvalabohu, nikdy nevidela.
Pavúka sme si tým pádom nechali, keďže aj spolubydlička skúšku urobila.
Toť jedna z mnohých spomienok. Asi ich tu začnem písať sporadicky všetky. Aj keď mi pripomínajú, ako ten krásny život neskutočne rýchlo letí. Pavúková spomienka bude mať tohto roku 11 rokov, boháča.