Mám čierny deň

A takých je v poslednej dobe viac. Nie, tentoraz sa to prekvapivo neviaže s vekom. Možno nepriamo, ale tentokrát vek neviním.
Niekedy mám totiž také dni, keď som nasratá na celý svet. V hlave sa mi motajú nadávky všetkého druhu a nenávidím všetko a všetkých okolo.

Nenávidím šoféra, čo mi na križovatke zablokuje cestu, lebo sa snaží vyjsť z vedľajšej na hlavnú cestu. A ja ho musím obchádzať a vtedy mu chcem s celou silou kopnúť do blatníka. Samozrejme si všetko len premietam vo svojej gebuli aj s patričnou dávkou nadávok.
Nenávidím recepčné. Všetky. Za normálnych okolností tiež, len ten pocit ignorujem. V dni ako dnešný ich totálne neznášam. Sedia si ako matróny, niečo pozorne sledujú na svojom monitore (v tom lepšom prípade). Alebo (v tom horšom) veselo debatujú s kolegyňou a nechajú vás na nich čumieť dobrých 5 minút, kým sa unúvajú zaoberať sa vami. Áno, ani Anglicko v tomto nie je výnimkou. Jediný rozdiel medzi slovenskou a anglickou recepčnou je v tom, že tá anglická sa na vás naďalej usmieva akoby sa nič nedialo. Neznášam tie afektózy. To už radšej akceptujem odurdenú slovenskú s výrazom: "Čo otravuješ?" v prefajčenom ksichte. Aspoň by mi dala dôvod poslať ju rovno do piče.
No vidíte, aký čierny deň mám? Vedela by som napísať 10-zväzkový román na pokračovanie len čisto o recepčných.
A potom sú tu moji klienti, na ktorých niekedy vôbec nemám náladu. Ako dnes. Klienti, vieme o ktorých sa jedná, berú v Anglicku všetko ako by Angličan povedal "for granted". A dnes ma to tak vytočilo, že som nebola veľmi príjemná. Pre istotu som došla už dopredu nabrúsená na celý svet.
Klientov v čakárni po milú Jarmilu. Ich senzory v momente ako sa moja noha dotkne podlahy v čakárni u lekára alarmujú, že "interpretka" je tu a pokiaľ som sprostá a naviažem očný kontakt s čo i len jedným klientom, som v tom až po uši. Im je jedno, že som tam objednaná pre úplne inú osobu. Osobu - jednotné číslo. Akonáhle si sadnem, už mám milión papierov v rukách - toto mi prišlo z Job Centra, toto mi prišlo ohľadom Tax Creditu, Child Benefitu, Council Taxu - you name it.
Za normálnych okolností nemám problém, vybavím všetkých, vypíšem formuláre, pokecám. Ale ako vravím, dnes som mala čierny deň.

Komunikácia prebiehala následovne:
Týpek: Vy ste interpretka?
Ja: Aké je vaše meno? Ste XYZ?
Týpek: E?
Ja: Ja som tu pre ZXY.
Týpek: Nebudete tlmočiť tu jej na recepcii? Dačo potrebuje.
Ja: Čo potrebujete preložiť?
Týpek: Len tu jej na recepcii, ona nevie dobre po anglicky.
Ja: Čo potrebuje tlmočiť?
Týpek: To ona tu, potrebuje preložiť.
Ja: Ale čo potrebuje preložiť, ako jej mám pomôcť, keď neviem, o čo ide?
Naveľa sa tá "ona" uráčila prejsť dva metre, aby mi dala do ruky papier, že nevie PSČ. Vravím, že jej číslo domu a ulica stačí. Vybavené.

Vycvičili si nás ako psi. Fakt. Podáš jednému prst, ostatní ťa zožerú za živa. Úplne som dnes penila, ako sa im tu všetko predkladá pred nos. Nepamätám si, keď som došla do Anglicka ja, žeby mi niekto pchal tlmočníka na všetky úradné záležitosti, ktoré som potrebovala vybaviť. A tlmočník vôbec nie je lacná záležitosť. Serie ma to hlavne vtedy, keď sa niektorí dotyční na danú schôdzku neunúvajú dostaviť, nieto ju aspoň zrušiť, keď nemôžu dôjsť. Šak načo, keď to preplatí štát. Ja viem, nemala by som sa sťažovať, idú mi z toho peniažky.

Len niekedy to serie, keď vidíte na tých lekároch, sestričkách, sociálnych pracovníkoch, akí sú znechutení, že sa niekto ZASE nedostavil a ICH systém to stojí strašné prachy. To všetko si dajú dokopy so SLOVENSKOM a už majú jasný obraz o celej našej kultúre. Viac nepotrebujú, bohužiaľ, vedieť. Im nedochádza, že klienti, o ktorých je reč na slovíčko zodpovednosť, dochvíľnosť, či rešpekt  veľmi zvyknutí nie sú. Oni vidia v dokladoch národnosť: Slovak a už sme všetci spolu šťastní v "škatuľke".


No jo, pesimizmus, moja láska. Zajtra bude lepšie. Lebo víkend. :)