O smrti

Pamätáte si na chvíľu, keď ste si uvedomili, že nie ste nesmrteľní a jedného dňa aj vy zomriete? Ja si pamätám, že som mala asi 11-12, ležala som v posteli a všetko mi nejak zaplo. Plakala som, kým som nezaspala. Plakala som za babinkou, za dedkom, za mamou, za sebou.... Odvtedy je smrť v mojom živote prítomná. Len tak si tam niekde visí ako Damoklov meč. Niekedy je prítomná viac a niekedy odcestuje na dovolenku. Odvtedy som prešla veľa teórií o tom, čo sa deje po smrti.

Že život nekončí, že nasleduje reinkarnácia, alebo raj. V mojom prípade skôr peklo. Ja mám totiž rada horúce kraje. Že sa stretnem s najbližšími, že sa moja duša bude vznášať nad mojim telom.
Ale až tohto roku som nad tým začala uvažovať tak poriadne. To bude asi tou blížiacou sa tridsiatkou. Ja viem, som trápna, 30 je krásny vek. Avšak podľa mňa pri každých svojich okrúhlinách sa človek tak trochu zamyslí nad svojim životom. Tridsiatka je ten vek, keď premýšľate, čo ste v živote doteraz dokázali (v mojom prípade zatiaľ nič), že sa vám ten čas kráti, aby ste ešte niečo mohli dokázať, lebo nemáte toľko energie ako v dvadsiatich, lebo ste po uši zastereotypovaní vo svojom zamestnaní. Že je ťažké robiť životné 180-stupňové zvraty, lebo človek si rýchlo privykne, zlenivie, zpohodlnie.
Začínate byť opatrní ohľadom vášho zdravia. Na prechode pre chodcov, na letisku, v kuchyni. Akosi viac si začínate uvedomovať, že tu nebudete večne, ale že by ste chceli byť. Nedať zlým náhodám šancu. Nedať šancu tomu známemu 'v nesprávny čas na nesprávnom mieste'. A tak minimalizujete. Minimalizujete šance a náhody. Aj by ste chceli byť mladí a nerozvážni, utrhnutí z reťaze a impulzívni. Na furt. Ale hlava vás brzdí.

Väčšinou rozmýšľam o smrti pred spaním. Ležím a viem, že o chvíľu budem hybernovať. Že vlastne ani 'nebudem'. A tak si predstavujem smrť. Že to bude vyzerať presne tak isto. Zatvorím oči a tam bude tma. Finito. Neviem o sebe.
Všetky tie bájky o posmrtnom živote sú bullshit. Alebo nazvime to pekne, nádej. Nádej na niečo pekné po TOM. Tieto nádeje majú slúžiť len pokiaľ sme nažive. Po smrti je nám to už šuma fuk. Po našej smrti to je len nádej pre pozostalých. Ich fantázia, že sa na nich zhora pozeráme. Fantázia, ktorá zmierňuje bolesť. Tak je to.
Pre neznalých: Toto NIE je samovražedný článok. Ja som to len potrebovala zo seba dostať. Strach. Možno budem konečne rozmýšľať aj o niečom inom pred tým, než zaspím. Napriek mojej jasnej prestave si ani za boha neviem predstaviť, žeby som nemala byť spopolnená. Aj keď mi to už bude jedno, viem, že nechcem byť pod zemou zožieraná červíkmi. Veď som predsa len vzdušné znamenie. :)

Tak na život!