Zrelá na psychiatriu

Lietanie nepatrí medzi moje obľúbené činnosti. To už viem dávno. Hoci, keď som lietala častejšie, zvykla som si, dokonca som si niektoré lety aj užila.
Preto ma zaskočilo, čo sa so mnou začalo diať po kúpení letenky domov. Namiesto radosti z 10 dní dovolenky sa moje nálady zvrtli úplne iným, nečakaným smerom.
Začalo to nevinne. Po buknutí letenky som videla asi 3 filmy, ktorých súčasťou boli buď pády lietadla, alebo aspoň poriadne turbulencie. Boli to len krátke scény, takže podľa recenzie na film sa nedalo určiť, že tam budú padať nejaké lietadlá. A tu sa už začali vynárať paranoidné predstavy.
Potom do toho zadrbala matka, ktorá mala cestovať do UK tým istým lietadlom, ktorým ja priletím. Ryanair to tak robí: priletí, natankuje,odletí.
Lenže jej nechcelo prijať platby z dvoch rôznych kariet, takže si nakoniec zabukovala let na 7-meho. Pochybnosti sa zväčšili. Dala som si v svojej pomýlenej hlave dohromady, že sú to znamenia. Spolu s tým havarovaným lietadlom v Rusku minulý týždeň.

Začalo sa to zhoršovať a nikomu som sa s tým veľmi nezdôverovala v tých chvíľach, lebo som mala pocit, že ak to vyslovím, tak sa to stane. Držala som to v sebe, pokoj som mala, len keď som spala. Aj to môj spánok za posledné dva týždne nie je ktovieaký. Budím sa v noci a rozmýšľam. Snažím sa priviesť na rozum racionálne myšlienky. Presviedčam sa, že je to len moja bujná fantázia. Že žiadne znamenia neexistujú.
Mám cestovať sama po viac ako dvoch rokoch. Boyfriend so mnou tentokrát neide. Tam vidím príčinu všetkého strachu.

Za posledný týždeň sa moje stavy tak zhoršili, že sa to už nedalo vydržať. Ja neviem so sebou existovať a boyfriend ma už nezvládal. Záchvaty plaču, nechcela som, aby sa ma čo i len dotkol. Ležala som na posteli, revala, ale naozaj revala, s pazvukmi, so všetkým, zo zúfalstva. Kričala som Why am I feeling like this? Why?
Ale odpoveď neprichádzala. Po záchvate som sa ukľudnila a potlačila čierne myšlienky na pár dní. Nepomohli ani ukľudňujúce slová od Girl alebo iných kamarátov. Začalo sa to zhoršovať.

Včera večer som dosiahla asi vrchol. Na StumbleUpon mi vyhodilo stránku: How to survive plane crash! Vyvedená z miery. Zase. Pripadala som si ako psychicky narušená osoba. Ležala som v posteli, revala a mrmlala: I don't want to go. Dookola ako pokazená platňa. Určite som vyzerala ako typický príklad z cvokárne.
Vtedy sa boyfriend už naštval a začal hľadať po internete informácie. Potrebujem lieky. Našiel diskusie ľudí s podobnými pocitmi. Diagnóza: Panic Attack.
Návšteva lekára, ktorý mi to len potvrdil a predpísal lieky na upokojenie. Propranolol. Na teraz. Ak nepomôže, pred odletom ma čaká Valium.
Tento týždeň sa bude vliecť ako sopel. Napriek tomu, že mám práce vyše hlavy. Nedokáže ma rozveseliť ani fakt, že v nedeľu ideme na koncert Foo Fighters. A to je už čo povedať. Lebo vidieť Davea Grohla naživo by za normálnych okolností znamenal nefalšovaný orgazmus.

Takto som si výlet domov teda nepredstavovala. Myslite na mňa, prosím.

Denník násťročnej - 6.časť

14.5.1995
Dnes to Jana Peťovi vysvetlila osobne. Dali si pusu na rozlúčku a každý išiel svojou stranou. Kiežby všetky rozchody boli také jednoduché.
Dnes ma mama ostrihala a Patrik mi pochválil účes. 2.mája som dostala M-ko a 6.mája sa mi skončila. :D

20.5.1995
V štvrtok sme už boli v Senici. Cesta trvala 9 hodín. Kokos, kdeže diaľnice vtedy. Stihla som prečítať knihu (Love story). Obedy, raňajky aj večere máme super. Včera sme hrali prvý zápas s Malackami - prehrali sme 3:2. So Senicou a Malackami sme hrali super, ale boli tam sprostí rozhodcovia - somári.
Bol tam aj jeden zlatý chalan, ale sprostý. Začali sme si odbíjať loptu, ale museli sme už hrať, tak sme sa stretli až na druhý deň. Potom si tam oblizoval pery a mal debilné reči. Nechutní chlapi.

29.5.1995
Rozhodla som sa, že zajtra pôjdem do školy. Akoby to bolo na mne. Haha. Ale to bude posledný deň v tomto týždni. V stredu sú skúšky, vo štvrtok 1. jún a v piatok ideme na okresnú olympiádu vo volejbale.
Silvia mi dohodla rande s tým chalanom, čo bol na atletike. Nechutný je teraz, po 15 rokoch. :)

3.6.1995
Včera som bola von, ale Peťo neprišiel. (Pomôcka - chalan, čo bol na atletike) Patrik chcel chodiť s Katkou. Ona mu dnes povedala nie. Prechádzala som sa s Marekom a Mariánom. Už skôr som bila Mareka spolu s Mariánom. To čo za sadistické 'hry' sme mali?!  A Marek povedal:"Prečo jej radšej nepovieš, že ju máš rád?"Ja Mariána nechcem. Juj, to si pamätám, že som nevedela, čo povedať. To bolo trááááápne. Napriek tomu, že som ho bila a v tom veku, keď ste niekoho bili, alebo oni vás, to znamenalo, že ste do neho. Ja som bola divná. Na rovinu všetko. Nie nejaké opačne otočené prejavy lásky. :D
Dnes sa skončil Baywatch. Bol perfektný.OMFJ! Dúfam, že tento týždeň prežijem. Chcem mať dvojku iba z fyziky! I'm a celebrity, get me out of here?

5.6.1995

Včera som bola v parku na tých slávnostiach. Boli sme aj na futbale. Bol tam jeden zlatý chalan. (V tej dobe boli všetci chalani zlatí.)Mal čierne vlasy, hnedé oči a krásne opálenú pokožku. Nechápem, prečo potom väčšina mojich frajerov boli blonďáci s modrými/zelenými očami, keď môj ideál krásy bol presný opak.

Stále na mňa pozeral, ale nie som si istá, či na mňa.   Toto nepotrebuje komentár. Váľam sa z tejto vety. :D

Bola som si po fotky na tablo. Celkom dobre sa tam ksichtím. Za hodinu idem k Janymu, lebo ma pozval na narodky. Jany je buchnutý do Kiky!

A Ella mi spieva...

www.stumbleupon.com

Posledné dva dni sa líšia od predošlej čierno-čiernej tmy. Akosi všetko vychádza samé od seba. Nič nie je nemožné a všetko je možné.

Usmievam sa na ľudí v meste, chodím vystretá. Pozerám filmy, čítam knihy. Neviem, čo skôr. Po prvotnej melanchólii, ktorá začala deň potom, ako som odovzdala portfólio a zrazu som nevedela, čo so sebou, môj život zase raz dáva zmysel. Všetko do všetkého zapadá.

Úplnou náhodou som sa dozvedela, že naši susedia, ktorých sme si nazvali Slon a Opica (hoci by to malo skôr byť Slonica a Opičiak) sa konečne vysťahujú o pár týždňov. Bývajú nad nami a polovicu roka som kvôli nim nemala kľudný, nerušený spánok.

Prestížnejší odbor architektúry na inej univerzite vyhlásil súťaž medzi študentmi všetkých škôl v meste. Môžem to robiť vo voľnom čase a celkom si tú nenútenú kreativitu užívam. Dáva mi to pocit, že škola sa úplne neskončila, ale ani že ma neťaží ako balvan. Súťaž sa volá 'Živá stena' a máme tú živú stenu navrhnúť, nakresliť a vyrobiť A3 leták.

Začala som cvičiť! Znovu. A dokonca sa z toho aj teším. Akurát dnes mám prestávku, lebo všetky svaly ma bolia. Snažím sa jesť veľa ovocia a zeleniny, lebo som sa zaprisahala, že pokiaľ si nevylepším telo, domov necestujem.:)

Práca sa začala hrnúť. Dnes som dostala asi 20 objednávok na tlmočenie a včera som bola pozvaná na pohovor. Síce na prácu, ktorú by som robila len 5 hodín týždenne, ale aj to je úspech.
Začala som si vybavovať pôžičku na štúdium v bankách a keďže mám zle skúsenosti so študentským pôžičkovým fondom, tentoraz nenechávam nič na náhodu. Volám helpline čo chvíľa a pýtam sa na každú drobnosť, len aby mi stále dali odpoveď, že mám na ňu nárok. Verdikt bude už len a len na banke.

Konečne som dočítala 100 rokov samoty od Marqueza v angličtine. Bol to boj. Ani neviem, aký mám z nej pocit, okrem toho, že som na seba hrdá, že som ju pokorila. O incestoch v rodine ma nejak nebaví čítať a môže to byť Oidipov komplex alebo hocičo iné Freudovské.
Začala som štrikovať a strašne sa z toho teším. Urobiť ponožku je pre mňa malina. Chystám sa na rukavice a svetre.:)
Na zajtra máme s boyfriendom objednaný stôl v Sushi bare. Ale to sú skôr stoličky, lebo len sedíme ze bežiacim pásom, takže tam veľmi stôl nie je. Stálo nás to len 15 libier, vďaka všemohúcemu Fejsbuku. Kamarátka zavesila výbornú stránku so zľavnenými kupónmi na stenu. Takže za jedlo v hodnote asi 35 libier zaplatíme len 15. Stránka sa volá Groupon a keď nebudete opatrní, pripraví vás o veľa, veľa peňazí. Ale samozrejme aj za adekvátne veľa, veľa vecí.

Ďalšia stránka, ktorá ma absolútne najviac inšpiruje a odporúčam ju každému, kto o nej ešte nepočul, sa volá stumble upon (www.stumbleupon.com). Ťažko je to vysvetliť, treba vyskúšať. Je to neskutočný zabijak času, ale zabíja ho veľmi užitočne a kreatívne. Má tiež prsty v mojej dobrej nálade, ak by sa prsty do dobrej nálady dali strkať a ak by, samozrejme, webstránka nejaké prsty mala.


Moja dobrá nálada a karma okolo mňa má len jednu HLAVNÚ príčinu. Svieti nám tu slniečko a je krásne teplúčko. Včera som vytiahla sukňu a po dlhom čase som sa sama sebe páčila v zrkadle. Veď vravím, že všetky moje nálady a depresie sú len kvôli nedostatku tepla a svetla. Kiežby tak bolo každý deň. Ale už zajtra nebude, takže ja teraz utekám užiť si svoju squelú náladu a budem predstierať, že takto to bude už na furt. ;)

Všetko je na kokot, všetko je na piču (venované Wicked)

Pre slabšie žalúdky. Ako ste si stihli všimnúť z názvu, idem nadávať. A veľa. Tak nečítajte, ak sa vám nadávky brydia.Bridia? Mäkké i mi tam nepasuje. Pozn. Ževraj s mäkkým!
Boli ste varovaní. A ešte toto tu ako podmaz ku čítaniu:

Vieš, Wicked, včera mi došiel mail, že ma moja ročníková vedúca navrhla do skupiny troch najlepších študentov ročníka, ktorí by mali organizovať a viesť workshopy na škole, tvoriť, prezentovať a súťažiť. V čom je problém? Že nemôžem. Je to na dva týždne a ja musím robiť, aby som našetrila na školné, byt, stravu, materiál do školy, ktorý nie je najlacnejší a toto všetko musím robiť, aby som vôbec mohla nastúpiť v Septembri do druhého ročníka.

Čiže musím odmietať všetky akcie univerzity, kde by chceli aby som ich prezentovala, všetky spolky a asociácie,  musela som sa vzdať mojej úlohy študentskej reprezentantky, lebo všetko toto sa koná mimo vyučovacieho času, čiže v takzvanom voľnom čase, ktorý ja samozrejme nemám voľný, lebo čo? Makám ako fretka, aby som na to vyučovanie mohla chodiť.
Nie, neoplakávala som sa preto, lebo som na také odjeby zvyknutá celý môj život. Ale už, kurva, stačilo, nie? Nie som ťažný kôň. Celý učiteľský personál o mne vie, sem-tam utrúsim nejaké info, nechcem byť otravná. Veď neidem ani na 50 percent v škole a patrím k najlepšej špičke, ale každý učiteľ to má hlboko v piči a ich pochopenie končí v súcitnom prikyvovaní hlavami. Nech si strčia tie ich súcitné falošné ksichty do riti. Z toho sa ja nenažerem.

Šak čo, že som najlepšia do piče,ne? Môžem byť aj druhý Einstein a mať IQ200, nemám peňáááááze a to je len môj skurvený problém ako celý môj skurvený život. Ide mi to už na nervy.
Nemôžem ani len pomyslieť na Erasmus, lebo aj vtedy by som musela platiť školné a musím si naň zarobiť. A ja si zarábam "v behu". Veď už kurva nie som najmladšia, tak na part-time nepôjdem, šak to by som skorej do dôchodku išla, kým by som to dokončila. A vieš, Wicked, kde sa chodí z nášho odboru na Erasmus? Do Austrálie! Ha. Ja tam môžem ísť tak akurát prstom na mape.
Nemôžem ísť ani v lete do Číny na mesačnú stáž, ktorú organizuje škola, lebo to tiež stojí peniaze a mesiac by som nemohla chodiť do práce.  Nemôžem ísť na ročný pobyt do Číny zberať prax, lebo by som nenašetrila na posledný ročník. A na ten musím mať kurva veľa peňazí, lebo tam nebude času utekať z prednášky do práce a opačne. Tam to musí už byť 100 percetná sústredenosť len a len na školu.
Už ma serie tá anglická predstieraná "slušnosť a úprimný záujem", aj tak sa stará každý len sám o seba a nikto ti nepodá ani necht, nieto prst.
Je mi na GRC z tohto skurveného kapitalizmu. Jebať!

Aj keď zistia, že má niekto talent, nepomôžu. Nemám totiž na nič nárok. Prospechové štipko? Nedajte sa vysmiať, to je tak na dva mesiace nájmu. Ja potrebujem pôžičku, ktorú mi nik nedá. Ani pôžičkový fond, ani žiadna banka, ani charita.
Chce sa mi revať. Teraz, keď by som naozaj robila všetko, čo škola ponúka, keď to naozaj veľmi chcem. Nemôžem. Lebo som aj tak nikto.
Prepáčte, musím sa chvíľu topiť v slziach sebaľútosti, lebo už, kurva, nevládzem. Mám pocit, že celý môj život je svet proti mne. Nič nevychádza tak, ako by som chcela, aj keď sa snažím. Stále dostanem odniekiaľ dýku do chrbta.
Chcela som ísť dnes na výstavu, ale idem sa zahrabať do perín a vyrevať sa.

Jebať celé Anglicko, aj tak tu majú len 2 ročné obdobia. Skurvenú zimu a dážď.

Míňam viac ako stíham zarobiť

A preto! Nepúšťajte ma do kníhkupectiev. Pretože tie sú úplne najhorší vydierači. Ak som vo finančnej "situácii", čo som posledné dva roky furt, v obchode s handrami viem náporu odolať. Nie je tam nič, bez čoho by som neprežila.
ALE! V kníhkupectve, to je iné. Knihy totiž prospievajú môjmu intelektuálnemu rastu a všeobecnému prehľadu, čiže sa im neviem brániť. Sú pre moje duševné dobro. Ok, handry sú tiež, ale to je len chvíľkový pocit.
Avšak keď si napríklad knihy začínam ukladať kde tade po stoloch a stoličkách, lebo naša polička už neznesie nápor, je to lepší pocit, ako napchaná skriňa s oblečením, z ktorej používam aj tak len jednu tretinu a zvyšok zíva nudou 2-3 roky.
Tak som sa minulý víkend prepracovala z menšieho mínusu do väčšieho mínusu. Zase raz. Akoby som už nemala asi 30 kníh, ktorých som sa ešte nestihla dotknúť. Lebo som sa za posledný rok musela dotýkať asi 95 kníh o architektúre, betóne, tehlách a prútovkách.Niežeby som sa bránila, to nie. Keby sa súťažilo v návštevnosti univerzitnej knižnice alebo počtu požičaných kníh, pravdepodobne by som vyhrala prvé miesto. Fakt.

Vošli sme len tak nevinne s boyfriendom do HMV (to je poväčšinou hudobný a filmový obchod. Teda CD,DVD a Blueray) kde majú taký malinký priestor vyhradený na knihy. A bohužiaľ, samé klasiky za "no nekúp to" ceny. 4 knihy za 15 libier! No nekúp to! Ja viem, ja viem, čo je 15 libier, keď človek si dá 3 hrušky a 15 eur v prdeli.
No, ale aby som si vyčistila svedomie, poviem vám, čo za knihy to sú a vy ma teda ukľudníte, že je to fantastický výber, bez ktorého by som neprežila koniec sveta. Tak! Poprosím, teraz.

A tu sú tie krasoty:

Jean-Dominique Bauby: The diving bell and the butterfly
Haruki Murakami: Norwegian wood
Mikhail Bulgakov: The Master and Margarita
Isabel Fonseca: Bury me standing

Tá posledná vám možno nehovorí veľa. Je o putovaní a histórii cigánov, takže dúfam, že sa čo to o nich naučím a možno budem viac chápať. Vyzerá veľmi zaujímavo. :)
No ale najprv musím samozrejme dokončiť 100 rokov samoty, ktoré neodporúčam čítať v angličtine, ak nie ste rodený angličan. VEĽMI ťažké. Preto mi aj trvá 100 rokov dokončiť ju.


Sláva knihomoľom! Však Triss? :)

Denník násťročnej - 5. časť

19.4.1995
Za chvíľu musím ísť do školy. No zbohom! Nemyslím vážne, že som si ráno o siedmej stíhala písať ešte aj denník.
Včera skončila Anna zo Zeleného domu. Ten koniec bol strašne dojímavý a romantický. Priznávam, Annu zo Zeleného domu som aj čítala a naposledy dokonca ani nie pred rokom.
Slovensko: Dánsko  6:2 Toto je aj aktuálne. Kiežby taký stav bol aj zajtra. Btw, tieto hokejové výsledky sú z B-skupiny, keď sme sa konečne prebojovali do Áčka. Krásne spomienky. Pamätám si, že som mala na dverách v detskej izbe vyvesený aj veľký plagát našej reprezentácie a bola som aj oficiálnym fanúšikom. Preukaz by som určite ešte aj dnes našla doma.
Slovensko:Holandsko 13:4 Sledujete to skóre?

20.4.1995
Mamka mi dns kúpila košelu na viazanie. To bola taká lambádovská hitovka vtedy. Musím si zarobiť na ponožky. Teraz sa nesmejte, to som nemyslela ponožky, ale nadkolienky,alebo podkolienky. Aby pasovali k tej viazacej košeli nad pupok. 

24.4.1995
Onedlho bude turistická súťaž. Milovala som to. Stále sme vyhrávali mestské,okresné kolo. Na krajskom to už bolo vždy o chlp. Takže sa máme čo učiť. Hrady a zámky, to je ľahké, ale topografické značky a rastliny, to je už horšie. Pre tých, čo netušia, čo je turistická súťaž. To sa učitelia chceli zbaviť na chvíľu detí, tak nás vyslali do lesa v dvojiciach, kde sme sa museli orientovať kompasom, nájsť rôzne stanoviská, hádzať granátom, vedieť uviazať rôzne typy uzlov, postaviť stan, vedieť rôzne turistické značenia a to všetko na čas. Bolo to vždy veľké vzrúšo.
Slovensko:Rumunsko 11:0 

1.5.1995
Toto si neodpustím vynechať. Z chémie som dostala jednotku, lebo som odpísala od Paľa. Mala som sama z celej triedy jednotku. Lenže keď sme diktovali známky, povedala som, že mám trojku. Vysvetlila som to, ale učiteľka mi dala aj tak jednotku. Ha, aká som ja bola poctivka. To mi, niekedy bohužiaľ, zostalo doteraz.

11.5.1995

V nedeľu sa chcel s Janou stretnúť jeden chalan. Volá sa Peťo a jeho kamoš Patrik. V pondelok sa stretli, ale povedala mu, že má chlapca. Stretli sa aj v utorok a v stredu. Včera, keď sme šli domov, nechala som ich osamote. Ježiši, ja som bola slonica, čo sa vláčila s párikom po centre. Opýtal sa jej, či s ním nechce chodiť. Chudák, musel dlho vyčkávať, keď som stále oxidovala okolo. Ja by som hneď povedala áno, lebo sa mi strašne páči a asi som sa doňho buchla. Som zvedavá na Janinu odpoveď. Ale ona mi povedala, že k nemu nič necíti.

13.5.1995
Tieto dni boli dosť búrlivé. Pozor, pozor! Jana s Peťom si dali prvú a druhú pusu a držali sa už aj za ruky. Fíííííííha. Napätie sa stupňuje! Lenže na druhý deň prišla za mnou, že k nemu nič necíti. Napísali sme mu list. Ach tie trápne listy chalanom. Chcela by som vedieť, koľko z nich ešte existuje zahrabaných na konci šuflíka. 
Dúfam, že žiadny.
Že už s ním nebude chodiť. Potom sme chodili všetci traja spolu. Ako ja, Peťo a Patrik. Prechádzali sa, veľa sme toho nenahovorili. Ja som mala ísť do kina, ale nakoniec som nešla. Rozprávali sme sa o tom, ja som mu to vysvetľovala. Dobrá taktika. :) Jane mám povedať, že Peťo ju nechce stratiť. Škoda, ale on ju má ešte stále rád.  

Krvavá story

Nebola som z neho velmi nadsena. Ale uz ked som si ho v pomateni mysle dovliekla domov, tak preco to nevyuzit.

Nechala som si jeho hlavu medzi nohami celkom dlho. Ked som prestala mysliet na to, cia hlava tam je, tak to bolo aj prijemne.
Zrazu prestal.

"Ty mas kramy?"
"To uz je posledny den, len zopar zvyskov."
"To som ti akoze vylizoval krv?"
"Ale nie. A ak by predsa len, tak by si este mohol ist nastrasit spolubyvajucu s krvavou hubou. Ale najprv ma dokonci."

Bol to idiot. Dokoncil ma.

Nech Bože dá

Hnevám sa. Hnevám sa na všetkých frflošov, čo musia ešte stále komentovať atmosféru (je lepšia v Bratislave či v Košiciach? Ci pana, 'strašne dôležité'), koľkokrát kameraman zobral do záberu kokota Gašparoviča, koľko to všetko stálo, ktorí zahraniční robia najväčší bordel, či čo vykrikovala hŕstka dementných opitých Slovákov po zápase s Nemeckom. Frflú a zabúdajú na podstatné. Užiť si jedinečnú - snáď jednu za život - príležitosť. Áno, aj ja som sa hanbila za organizáciu, preprané peniaze, googlom preložené inštrukcie pre zahraničných. Ale odtál potál sa povie.

Hnevám sa, lebo ja si to užiť nemôžem. Sedím tu za kompom, snažím sa nájsť vhodný stream, ktorý mi nevypadne po 3 minútach, je ako tak jasný a som schopná vidieť puk. Už mi ani nevadí jazyk komentátorov. Každý zápas iný. Ruský, nemecký, maďarský, slovinský. Niekedy za jeden zápas vystriedam aj štyroch. Podľa toho, koľkokrát mi stream vypadne. Nevadí mi ani to sekanie obrazu každé tri sekundy, takže väčšinu gólov vidím len zo záznamu. Aj tak kričím Slovenskóó, Macejko, Nananáná, My chceme gól - spolu so všetkými na štadióne. Akurát ja to tu kričím do ticha. Susedia sa pravdepodobne čudujú, veď dnes nie je futbal.

Boyfriend so mnou sedí  tiež a snaží sa užiť si jeho prvé hokejové majstrovstvá. Celkom ho to chytilo, akurát vyššie spomínané technické problémy ho v tom brzdia. Počas olympiády so mnou poslušne vstával o tretej, štvrtej ráno pozerať všetky zápasy. BBC bolo také láskavé a hodilo hokej do svojho programu.

V zúfalstve obzerám najbližšie letenky na Slovensko, všetko drahé. Chcem sa tešiť so všetkými doma, chcem vykrikovať Slovenskóóó na ulici a mať zimomriavky, chcem navigovať zahraničných ku štadiónu, piť litre piva, objímať sa s kamarátmi, nadávať s nimi, keď naši na ľade 'spia'. Ako dnes s Nemeckom. :( Chcem sa udrbávať na Girl, keď je zase niekde zavesená na zahraničného a prosí ma, aby som sa jej ho pomohla zbaviť. A keď sa zbavím, je na mňa zlá, že som bola naňho zlá. A na druhý deň dostanem aj tak zdrba, že som ju v tom nechala.:) Chcem veľa jednoduchých vecí. Nemusím byť priamo na štadióne. Stačí mi byť len medzi svojimi. Užívať si krásny čas súdržnosti a vzrušenia z hry.

Najzvláštnejší pocit, ktorý mám je ten rozpor vo mne, že strašne chcem, aby naši vyhrali, ale zároveň nechcem. Aby som neľutovala, že som pri tom nemohla byť. Bije sa to vo mne, neviem si pomôcť, prepáčte. Viete, ten pocit, keď sa vás niekto opýta, či si pamätáte majstrovstvá 2002 a vám sa v momente vybaví, kde ste boli vo chvíli, keď sme hrali so Švédskom, či Ruskom. A naskočia vám zimomriavky, keď v telke premietnu najlepšie momenty zápasov. Ten pocit mi bude chýbať. Pretože ja si po otázke, kde som bola na MS2011 len povzdychnem a spomeniem na osamelé fanúšikovanie pred sekajúcim obrazom na monitore.
Každopádne, ja 'jednu za život' príležitosť nebudem môcť využiť, preto ma vyslovene serie, ak tí, čo to majú, ako by Angličan povedal 'for granted' si nájdu hocijakú, teraz už nepodstatnú sprostosť na hundranie. Ak sa im nepáči, kľudne vymením hodinové hľadanie vhodného streamu za 2 dni na Slovensku.

Denník násťročnej - 4. časť

27.3.1995

Dnes nebola Jana v škole. Vravelo sa, že Zuzu K. skoro nejaký blbec znásilnil. Ale tak jej treba. Robí sa kočka a tak to potom končí.
V sobotu som bola v kine na Moja druhá láska. Hneď som aj napísala do Života, nech uverejnia adresu Anny Chlumsky. Život bol rodinný časopis, keď sa tam ešte dalo niečo čítať. To na obranu. :) Boli strašne zlatí. Keď budem veľká, chcem sa dostať do Ameriky. Nejak ma to odvtedy prešlo a znovu našlo a prešlo a znovu našlo. Tá Amerika.  Zajtra píšeme zo slaniny test.

28.3.1995
Dnes sme nepísali zo slaniny test. Píšeme ho zajtra. Veľmi dôležitá informácia do denníka.

2.4.1995
Žiadny test zo slaniny nebol, len diktát. Dostala som z neho jednotku. Už stačilo s tým testom, nie?
Môj čas na dejepise sa blíži. Bojím sa! Tak ja nie som Chantal.  Prihlásila som mamku do 'Koleso šťastia'. By ma zabila, keby jej naozaj zavolali. :D Kúpila som si Bravo. Boli tam dve nažehľovačky.
Žvásty, žvásty, žvásty, preskočíme o pár týždňov ďalej.

15.4.1995
A som v H. Dnes som s mamkou chodila po obchodoch. Potom som umývala schody. Práve išiel Palo domov. Asi trikrát okolo mňa prešiel. Ani sme sa na seba nepozreli, len sme si povedali Ahoj! To budú hrozné prázdniny! Koniec svetaaaaaa. 
Už po mňa bola Zuzka. Boli sme skoro všade. Na konci vesmíru a tak. Vonku sme stretli Pala, Martina a Miša. Rozprávali o hokeji. Už ho idem aj ja pozerať. Vidíte to, ako my vieme nabrať chlapské koníčky v záujme zapojenia sa do debaty? Tfuj. Pred chvíľou sa skončila Anna zo Zeleného Domu. Chcela by som mať také detstvo ako ona. Ja som chcela byť sirota. Úplne som mala v hlave pomixované. A hlavne takého neúnavného ctiteľa ako Gilbert. Aaaaaaaaaaaaaa, aká Roman Tyčka. :)
16.4.1995 
Už to vidno na Palovi. Nevie sa ani pozdraviť. Veď mi povedal Ahoj ešte včera. Dokonca trikrát.
Presedela som asi pol hodiny na chodbe a plakala som. Takže je už asi koniec. Len neviem, či tam mám dávať ešte to asi. Dávam si už len 1% nádeje. Je to v keli! Ja neviem, čo chcem. 'Novinka'. Neviem či ho mám rada, alebo čo.
Hurá! Vyhrali sme! Lotyšsko:Slovensko 3:4 Haščák je strašne zlatý. Ako ste si mohli všimnúť, naši hokejisti ma dostali z depky von. A hlavne, eee, Haščák? :-/

17.4.1995

A je tu Veľká Noc. Toto celkom pasuje k inému dnešnému článku, že? Ráno som vstala a hneď mi dedko vylial pohár do ksichtu. Ocko nás ostriekal a teraz ujo odniesol tetu do vane. Ktovie, či príde folklórny súbor, lebo je otrasné počasie. V sobotu a nedeľu pripekalo slnko a dnes prší. 'Super'. Už som bola raz vo vani. 
Práve som bola po vodu v pivnici a stretla som Pala. Povedali sme si len Čau. Ahaho, pozdravil sa.
Po susedoch prišla ďalšia grupka chlapov so synom. Ten syn na mňa čumel, akoby som spadla z mesiaca. Maaaajkaaaaa. Či tá bola z Gurunu, pardón.

 
 

Roztržitá

Dnešné ráno začalo pekne napriek tomu, že počasie sa nám zase dosralo. Mala som v pláne ísť pozrieť jeden byt. Neuveríte, ale ideme sa zase sťahovať. Nechce sa mi veriť, že sme na tejto adrese už skoro rok. A okrem toho sa chcem zbaviť tejto hnusnej agentúry, cez ktorú máme bytík prenajatý. Neznášam.
Tak som šla pozrieť byt, ktorý bol úúúplne nádherný a mal všetko, čo chceme mať. Teda okrem balkóna. Boyfriend v práci, čiže nemám sa s kým rozhodnúť a byt bude mať nového majiteľa dokiaľ sa boyfriend vráti z práce a budem mu môcť ukázať fotky.

Tak dôjdem domov a v maili odpoveď od nezávislého zdroja na moju sťažnosť voči študentskému pôžičkovému fondu. Bum bác drb, jeb, šuch. Celý deň v prdeli. Som úplne rozorvaná, krvný tlak mi už dávno nevyskočil ako pri čítaní toho mailu. Mala som na pláne dokončiť posledné zadanie tohto semestra a tak mám kurva ďalší dôvod, prečo to odložiť na zajtra. Už tisícikrát. :(

Nenávidím také chvíle. Ja sa viem neskutočne rozčúliť a potom zosebaľútostiť a plakať a dostať sa do depky v mihu 10 sekúnd. (se kúnd).

Neviem, či som vám niekedy spomínala moje naťahovačky so študentským pôžičkovým, je to nadlho. V skratke len, že som vypísala formulár, poslala, oni poslali list, že na základe toho, čo som udala, mám nárok na pôžičku. Ja som teda dala výpoveď v práci, presťahovala sa do Sheffieldu, našla si študentský dom a dva týždne pred začatím školy mi poslali druhý list, že teda nemám nárok a môžem sa vypchať.
Bolo veľa sĺz, nechali ma v totálnej PIČI. Ale v totálnej, nezamestnanú bez nároku na podporu v nezamestnanosti a tak dále, a tak dále. Tak som dlho, dlho hľadala prácu, aby som si našetrila na školné a na študentský pôžičkový som načas zabudla.
Keď som začala školu, šla som do poradenského centra pre študentov pýtať sa ohľadom hocijakej finančnej podpory, pôžičky, hocičoho a tak nejak sme sa s tetuškou dostali k problému č.1.
Tetuška po prečítaní všetkej dokumentácie navrhla napísať sťažnosť na ŠPF a tak to išlo. Prvá sťažnosť, druhá, tretia až to šlo k nezávislému expertovi. A ten mi dnes zdvihol žlč.
Samozrejme, že ja som na vine a okrem iného napísal aj takéto perličky:

1.I can well understand that to an individual who is not a mother tongue speaker of English this may be difficult

Nerozumiem, tým pádom aj boyfriend, aj tetuška majú angličtinu na úrovni tretiaka na základnej, keď všetkým listom vyrozumeli tak ako ja?

2. Applicant might reconsider whether she fits the UK or the EU stream 

Tak tomu nechápem. Mám sa rozmyslieť, či som Európankou alebo rezidentkou Anglicka? Kokos. Vraždiť ich všetkých. Nie som náhodou obidvoje? Teda  keďže to je chápané v zmysle trvalého pobytu. Na nervy mi idú Angláni niekedy. Fakt. 

A tak som si povedala, že sa nesmiem rozčuľovať, lebo predsa som bola rozčúlená pár mesiacov po prijatí inkriminovaného listu a túto sťažnosť som už podala len ako: Čo ak motyka vystrelí? A samozrejme, že nevystrelila. To by som nebola ja. O mojej životnej smole vo VŠETKOM ani nezačínam.

Viete, je pekné, že sa tu môžete sťažovať na čokoľvek a aj to všetci berú vážne a dokonca vám príde aj odpoveď, na rozdiel od Slovenska, kde sa vám vysmejú do ksichtu. Háčik je však v tom, či ste naučení psychicky zniesť odpovede na sťažnosti. Lebo tie perly, čo púšťajú vás po chvíli prestanú baviť a nakoniec to so sťažovaním sa nadobro vzdáte, lebo výsledok je ten istý, ako na Slovensku. Len vás stojí viac nervov. Na Slovensku som len mávla rukou a zabudla. Niekedy rozmýšľam, že to tak bolo lepšie. Tu som sa oháňala zprava doľava, dopredu, dozadu, kričala a hrozila a prd mi to bolo platné. Naspäť sa mi vrátili len listy, ktoré keď z tej zdvorilostnej kvetnatej angličtiny preložíte na 'Po lopate', vyjde vám z toho v skratke: Fuck Off! Len oni to tak pekne vedia podať, že im za to Fuck Off ešte aj slušne poďakujete.

Fakt krásny deň. Mám chuť sedieť pred telkou a pozerať nejakú romantickú chobotinu, pri ktorej sa môžem vyrevať. Akoby som to nerobila posledné 3 dni. Fuj, ale mám pokazenú náladu. Ani vypísať sa nepomohlo.

Chcem ísť domooooooooooooooooooooooooooooooooooov.