(21z52) Život je diaľnica

Jún 1995.

 8.C zo severovýchodu šla na školský koncoročný výlet. Aj prváci inej strednej školy z juhozápadu išli na koncoročný výlet do toho istého typického strediska koncoročných školských výletov.
Potom večer spoločná diskotéka, spoločné tančeky, kradmé pohľady, dotyky pri Rednexe - Wish you were here.
Zrazu svetlo, učiteľky zavelili odchod do chát. Tie 2,3 hodiny stačili na zaľúbenie. Ach. Letná láska je vždy kratučká. A to bola taká platonická a nevinná. Jednodňová.
On z juhu, ona z východu. Diaľka neprekonateľná, keď máte 14 rokov. Druhý deň výmena adries, pusa a odlúčenie. Prvých pár dní vankúš absorboval tisíce sĺz. Vymenili si zo 2 listy. Poslali si fotografie. Mobily boli v nedohľadne, internet ešte len v ôsmom mesiaci tehotenstva.
Ťažké to, romantické časy. Ale ako sa hovorí, zíde z očí, zíde z mysle. A tak aj bolo. Prešiel rok, dva, tri. Prišli iné lásky, letné, kratšie, krajšie, horšie. Proste život išiel ďalej. Listy odložené s fotočkou v rakvičke spomienok pod posteľou.

Január 2008

Riaditeľská kancelária jednej firmy v hlavnom meste

Riaditeľka ju prehovára ostať vo firme, prejsť na marketing, mať úspešný život, cestovať po svete, ponúka vyšší plat. Nič nie je platné. Ona je už rozhodnutá. Jednosmerná letenka, jeden batoh, uzatvára ďalšiu kapitolu svojho života a odchádza od komfortu, od priateľov, zo svojej krajiny. So sebou len hotovosť a odhodlanie. Nevie, čo ju čaká a je jej to jedno. Potrebuje len zmenu. Ešte nevie akú presne, ale veď to predsa ide zistiť.

Niekoľkokrát medzi júnom 1995 a januárom 2008

Sedí doma, otvára svoj album starých lások - platonických, reálnych, skončených. Pozerá na jeho fotku z roku 1995 a rozmýšľa, aký je asi teraz, spomenul si za tie roky na ňu niekedy? Ach, tie modré, modré, modré oči. Zatvorí album a pripomenie si ho zase o pár rokov, keď sa doma hrabe vo svojom šuflíku spomienok.

September 2008

Prvýkrát po Veľkom odchode cestuje domov. Ide pozrieť do firmy, kde zvykla pracovať. Pochváliť sa, že neumýva riady ani nezbiera špargľu na poli. Že sa jej podarilo zbúrať predsudky. Že kvalita práce sa nemeria národnosťou. Chodí z kanclu do kanclu, na každého má asi 10 minút, lebo do jedného týždňa vopchať stretnutia so všetkými - rodinou, kamarátmi po celej krajine - chce naozajstný časový plán. Na chodbe stretne zopár nových tvárí, ktorým nevenuje pozornosť.

Rok 2010

 Facebook

Ťuká len tak mená z minulosti do vyhľadávača. Hociktoré, čo vyskočí v pamäti. A zrazu ťuká Jeho meno. Nula výsledkov. Nechá tak, zabudne.

Apríl 2010

 Skypuje so šéfkou z bývalej firmy. Šéfka referuje kto, s kým, kedy a ako. Prejdú pomaly všetky oddelenia. Tesne predtým, ako chce šéfka rozhovor ukončiť, jej blysne hlavou, že sa nebavili o marketingovom oddelení. Šéfka spomenie 3 mená. Ona ju zastaví.
-Zopakuj to tretie meno ešte raz?
-No Oliver Z. predsa. Veď u nás robil ešte za tvojich čias, nie?
-Keby robil, tak by som o tom vedela. Ako vyzerá?
-Tmavé vlasy a krásne modré, modré, modré oči. Jasné, on nastúpil týždeň po tom, čo si dala výpoveď ty.
-Opýtaj sa ho, či mu hovorí niečo moje meno.
-Ok.

Nasledujúci deň

V emailovej schránke si našla mail s prílohou. Od šéfky. Príloha bola Oliverova fotka. Podoba s fotkou z detstva - neodškriepiteľná.
V maili napísané: Pamätá si ťa. Dala som mu tvoje meno na skype. Mohla som?

O pár týždňov neskôr na Skype
Oliver: Ja som vedel celé 2 roky, že si tu pracovala. Dokonca si sa na mňa pozrela, keď si tu bola potom na návšteve. Ale nevedel som, či si na mňa pamätáš, preto som ostal ticho a nikdy sa ti nepripomenul. Čo ak si zabudla a ja by som vyzeral ako nejaký trápko?
Ona: Ja som o tebe nemala ani tušenia. Tvoje meno v spojení s firmou som prvýkrat počula len nedávno. Mimochodom, nemáš za čo. :)
Oliver: Nerozumiem.
Ona: No veď tú pozíciu na marketingu si vlastne dostal vďaka mne. Ja som ponuku neprijala a odišla, tým pádom museli prijať niekoho nového. 
Oliver: Aha, tak ďakujem. :)

Ak niekto čakal happy-end a lásku až do hrobu, nech sa páči, môžte si za rozprávku ala Lake House zaplatiť v kine. Toto je reálny život.
Oliver si oblieka roláčik a svetrík, krásna tvár z fotky z detstva odišla niekam do het. Ostal len týpek, o ktorého by teraz ani okom nezavadila. Lebo na slušňákov veľmi nie je. A okrem toho je šťastne zadaná. Vymenili si pár viet a vzájomne otočili poslednú stranu knihy, dali bodku za všetkými predstavami.

A čo som tým vlastne chcela? Že život je diaľnica. Sú úseky, ktoré zdieľate s inými autami, tie odbočia na výpadovkách, pridajú sa ďalšie. Niektoré na veľkú vzdialenosť a niektoré len na chvíľku. Niekedy cestujete tmavou nocou a v okolí ani jedného svetla. Niekedy sa k vám tie isté autá neskôr pridajú, skrížia cestu, keď sa aj vy z výpadovky dostanete na nejakú križovatku. Ale vzorec v týchto stretnutiach nehľadám. Lebo žiadny neexistuje. Tak ako ani v znovu-samo-nájdení Olivera.
Priviedli nás k sebe len naše myšlienky, aby dali odpovede otázkam: Čo keby sme sa teraz stretli? Bol by to ten "pravý/á"?  (Aj keď takýmto veciam neverím, predsa len, zbytky romantickej dievčenskej duše ešte sem-tam zasvietia)
Alebo len zabezpečili, aby Oliver dostal pracovné miesto, o ktoré som ja nestála, ale on je tam nad mieru spokojný?
Na to asi nikto nepríde, ale každopádne to bola veľmi zaujímavá zhoda náhod.

(20z52) Take me home - Volume 2

Sľúbila som, tak som späť. Aj keď mám totááálne vymytú hlavu a 4 ľudí čakajúcich na moje otázky kvôli interview. Otázky mi nejak nejde vymyslieť. Teda, niečo už mám, ale ešte je to také surové a okrem toho, stokrát viac príjemnejšie je písať tu.

Ok, takže pokračovanie výletu, zmokli sme a sme tu. Keďže som sa naposledy venovala podnikom a službám, ešte pri nich ostanem. Napodiv najnepríjemnejšia situácia nastala nie na Slovensku, ale kde moji milí? No kde by ste to vôbec nečakali. Vo Viedni. Po dvojročnej psychologickej príprave boyfrienda na slovenské služby nás totálne odignorovali v Rakúsku. Takže hádam niekam to Slovensko predsa len nasmeruje.

Najnepríjemnejšia udalosť sa viaže s mojím prvým "priestupkom". Utiekli sme z terasy pri Štefans dóoome bez platenia. Prvýkrát v živote. Nemyslím z tej konkrétnej terasy. Myslím prvýkrát vôbec, aby ste si vy zase nemysleli. A ináč vôbec sa za to nehanbím. Lebo to vám bolo takto. Zmordovaní skúmaním jedálnych lístkov po celom centre, keďže sme chceli Víner šnicel za menej ako 20 eur, konečne sme vám natrafili na spomínanú terasu. Šnicel za 10 + Zacher torta a Gulášzupe - samozrejme toto vo Viedni nesmelo chýbať. Lenže potom ako nám čašníčka doniesla sódu a polievku - pripomínam asi po 15 minútach, nasledovalo ďalších asi 30 minút, keď všetci po-nás-príchodivší nielenže mali objednané, ale už do seba aj cpali tie vííneršnicle veľké ako pizze a my sme na nich zízali, v bruchách nám škvŕkalo, mne sa zdvíhala žlč. Boyfriend zrazu vraví: Let's go.
Tak sme sa zdvihli, ja som ešte poslušne čakala pred terasou, že teda tú polievku zaplatím, ale ako na náhodu, všetci čašníci zaliezli dovnútra a boyfriend ma ťahá preč, že srať na nich. Chápete?  Myslím, že v tom momente prekvapil aj sám seba. Tak ja srdce v krku, veď uznajte, s tyrkysovou hlavou sa stráca v dave trochu ťažšie ako normálne.  A tak sme zakotvili pri stánku s klobásami a kyslými uhorkami. Po týždňovej zápche okakať aj celý ich víneršnicel. Veď vravím, že bol veľký ako pizza.

A keďže som v ráži s ospevovaním Slovenska, tak mi nedá nepochváliť tety na vstupnom v mikulášskej Tatralandii, kde sme s boyfriendom ostali visieť asi o šiestej poobede, lebo žáádné autobusy odtiaľ nešli do mesta najbližšie 3 hodiny a ja samozrejme žiadne taxi čísla. Jedine, žeby som si chcela priplatiť za taxík z Birminghamu. No tak tety milené nám taxík bez slova zavolali a dokonca ten taxikár nebol ani drahý. Tak ďakujeme.

A teraz k boyfriendovi a výuke slovenčiny. Ten ma v Aligátore tak šokoval a ešte viac Dreamgirl, keď začal s nami na Tublatanku - Dnes rúkať presne vtedy, kedy mal: A vííííííííííííííííííííííííííííííííín, a víííííííííííííííííííííííííííííííííííííííín, a vííííííííííííííín. Za to môžu všetky tie opité návraty z koncertov a párty, keď som celá nostalgická doma na youtube púšťala a rúkala všetko od Lucie po Tublatanku cez Desmod a Pehu.A chudák boyfriend to potichúčky trpel. Chválite ma? Jasné, že ma chválite.
Možno o ďalšie dva roky nečakane spustí: Tri dni ma naháňali aj tak ma nedostali, čo ja viem?

No a ďalšia pikoška nastala, keď nám zo zastávky v Pétržke pred nosom zdrhli 2 busy za sebou. Tak mu vravím, že aha, busy nám zdrhli. No a on ma zase raz úúplne bez prípravy šokoval, keď zahlodil: Do piče!
Ale TOTO vážení, toto nie je moja škola. To sú iní na vine. Bad influence. Nevravím, že som nevybuchla do smiechu. Ináč, on vie už okrem jebnuté a do piče rozprávať len samé pekné veci. Ináč, to jebnuté nahradilo slovo sprosté. Predtým bolo sprosté všetko, čo sa pokazilo alebo nedarilo. Teraz je to už, bohužiaľ, jebnuté. Sprostý kompjuter = jebnutý kompjuter a tak dále.
Ale to som chcela, že keď mi povie: Ty si moja krášna žena, tak mu odpustím aj to, čo ešte nestihol spáchať. Ten mäkčeň tam nie je omylom, lebo ja som prosím pekne KRÁŠNA.

Ináč, sprevádzali ste už niekedy ľudí hovoriacich len anglicky po slovenských hradoch, zámkoch a jaskyniach? Že nie? Tak to ani nerobte, pokiaľ sa necítite na tlmočníka. Ešteže stalagtit a stalagnit nie sú až také priepastne odlišné slová v slovenčine a angličtine. Veľmi som sa rozčúlila hlavne na Trenčianskom hrade, kde vám anglický preklad predávali v okienku na vstupe za 60 centov a boyfriend sa vyjadril ,že ten celý preklad vyzeral akoby ho niekto hodil do google translátora. V Demänovskej jaskyni to bolo trochu lepšie. Preklad sme dostali zadarmo a ak by ste mali skupinu aspon 20 ľudí hovoriacich anglicky, dostali by ste aj anglického sprievodcu. Teda tlmočníka alebo čo. Takže mi neostávalo nič iné, len všetko tlmočiť a poviem vám, niekedy to dalo zabrať. Taká žinčica a valaška a fujara. Uf.
A pointu asi tušíte? Máme krásne hory, jaskyne, hrady, zámky, rieky, jazerá, ale kto sa na to príde pozrieť? Nielenže o tom zahraniční ani netušia, aj keby tušili, bolo by im to celé na hovno, keď ich nemá kto posprevádzať, respektíve ponúknuť aspoň najzákladnejší preklad v angličtine, ktorú by nemusel lúštiť rodený angličan. No katastrofa. Ale ešte veľa vody asi musí pretiecť hore Váhom, dole Váhom, aby peniaze určené na reklamu Slovensku išli na pozitívnu reklamu Slovensku a teda vôbec aby šli na reklamu Slovensku, nie niekam po vreckách.

 Na záver výletu sa nám na Slovensku oteplilo, čo mne bolo už samozrejme na hovno. A tí, čo len lamentujete a horekujete aký máte na Slovensku momentálne hic, spomeňte si na mňa a na "príjemných" 16 stupňov, čo tu už, do p...e s.......j j......j, znášam tretie leto.  A keď sa vyberiem domov prvýkrát s bofriendom ukázať mu PORIADNE leto, tak nás čaká anglické počasie. Presne ten jediný týždeň. A môžte mu vysvetľovať, že to bol akurát len ten jeden jediný týždeň. Predtým aj potom hic. A idem ja kuknúť last minute do Španielska, osrať to!!!

Náladu mi zlepšilo Panta Rhei a zásoba "až" piatich kníh, ktoré som si so sebou dovliekla, lebo Ryanair a peňaženka nepovolili viac. Ani si neviete predstaviť, ako mi chýba prečítať si knihu v rodnom jazyku. Čítam stále v angličtine a ten pocit, keď rozumiete úplne všetkému a nedomýšľate si pri niektorých vetách, lebo z desiatich slov rozumiete štyri, ten POCIT je na nezaplatenie. Čiže teraz robím čo? No predsa NEčítam. Veď si ich predsa neminiem všetky hneď za prvý týždeň. To si musím rozložiť na celý rok.
Aj keď vraj jedna kniha je totálny brak, musela som si ju napriek tomu kúpiť. Veď len uznajte - hodím úryvok zo zadnej strany:

-Radka, prosím ťa pochop, že keď raz zostarneš a bradavky sa ti budú voľne dotýkať tvojho klitorisu, bude mi to vadiť menej, ako keď sa zadrhnem chlpom z tvojej kombuchy.

Koniec úryvku. Pochopte! Ako som toto nemohla kúpiť? Keď niekto šušku nazve kombuchou, neviem sa už dočkať na zvyšok tých pičovín v knihe. Juch.
A tomu hovorím pekná bodka za výletom. Teda kombucha. :)

 Tohto hádam už všetci poznáte. Bolo mi povedané, že kôň má väčší penis, než jazdec (že jazdec, haha) hlavu. Myslíte? V pozadí slnečné bratislavské počasie.

The end.