Bilancia

Takto presne 31 dní pred mojimi 'nechce-sa-mi-ani-povedať-koľkými' narodeninami som sa rozhodla urobiť si bilanciu posledných 11 mesiacov v roku 2010.

Počet prijatí do zamestnania:  4
Počet zamietnutí: 1 - práve ten jeden job, ktorý som naozaj chcela
Začiatok (m)učenia
Počet tetovaní: stále nula, ale v budúcom roku to zmeníme
Počet nových piercingov: 1 , v celej domácnosti: 3
Počet napísaných sťažností na rôzne miesta: priveľa
Počet vybavených sťažností: primálo
Počet vyfajčených cigariet: do 10 kusov
Počet nabratých kíl: to teda len šepkám: 10
Farby vlasov: blond, tyrkysová, ružová
Aktuálna cifra na bankovom účte: -60 - žiadna zmena oproti minulému roku, žiaľ
Nacestované: ak nerátam krátke výletíky v rámci UK a jednu krátku návštevu Slovenska, nula bodov
Počet získaných mozgových buniek:0
Počet stratených mozgových buniek:10 -minimálne
Počet naučených nových jazykov: 0 - napriek záväzku naučiť sa španielsky pred 30-kou
Počet obývaných bytov, domov: 3
Počet domácich zvieratiek: +2 a jeden chlap
Počet prečítaných kníh v slovenčine: 3 a s potešením
Počet sĺz preliatych za nespravodlivosť a z bezmocnosti: tak 10 vedier - aj keď nerozumiem, ako som potom mohla pribrať 10 kilo?!
Počet naučených nových programov: 2,5 - tu sa ukazuje vodnárizmus - nič neviem dokončiť
Počet hacknutých bankových účtov v domácnosti: 1 :(
Počet nových obľúbených seriálov: 3 - Flash Forward, Desperate Housewives a Big Bang Theory
Áno, Zúfalé manželky prišli oneskorene. Dlho som sexistickému seriálu odolávala.
Počet staro-nových obľúbených seriálov: 1 - Gilmore Girls
Odmietnutia na žiadosť študentskej pôžičky: na všetkých frontoch
Počet rozchodov: 0
Počet vyplatených pôžičiek: 1
Uštrikované čiapky: 4-krát tá istá +1, ktorá slúži naším degu ako postieľka
Uštrikované ponožky: 1 - tiež skončila došťatá a rozdrápaná v degu-klietke. Hlavne, že im bolo teplo, smrad im nevadí.:)

 Nemastný-neslaný rok, čo poviete? Aj dobré, aj zlé sa stalo, ale asi to tak má byť. Keby mi bolo dobre furt, unudila by som sa k smrti. Treba primiešať do tej životnej polievky aj trochu korenia, nie? 
(Ja viem, aj tak by som chcela mať aspoň prácu, čo ma baví a vlastný bytík s boyfriendom v interiéri. A štrikovacím kútikom, alebo rovno umeleckým štúdiom. :))

Pohodový nový rok 2011, nech už prinesie čokoľvek. (Len pekne prosím, nie ďalších 10 kíl. )

 

Kofeíííííííín

Áno, nadopovala som sa kofeínom, lebo sa mi treba učiť na skúšky a namiesto toho tu sedím a chrlím jeden článok za druhým.
A vyzerám asi takto. Šípka dole. Fakt. Už som stihla aj navariť medzi článkami. :D

Celebrate meeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeee!

Mimochodom, Dave Grohl je čím starší, tým krajší. Keď bol ešte v Nirvane, podľa mňa vyzeral ako opičiak.

Reklama

Neviem, či na Slovensku táto reklama bežala alebo beží, ale mňa furt chytí záchvat smiechu, keď to pozerám, alebo keď počúvam svojho irackého lektora, ktorý má ten istý akcent ako Alexander - the meerkat.  (Ako do prdele sa povie meerkat po slovensky?) Hoci Alexander je z Ruska, nie z Iraku. Keď na prednáške zadrbe: kompééééérrrrrr the híííííít transferrrrr.(Lektor, nie Alexander) A ešte revižn šíííííííííííííííííííííííít - a šíííííít má zafarbenie stupnice do re mi fa so la si do. Zdola nahor. Koňec. Keďže ako správny bifľoško sedím v prvej rade, musím sa veľmi držať, aby som mu neoprskala okuliare. Fuj, ale som hnusná. Ale keď on je taký zlatý s tým akcentom.
Tak sa pobavte so mnou. Ja to viem naspamäť a boyfriend sa len uškŕňa, keď to rapocem počas reklamy.

A čítať aj nižšie. Dva články za hodinu. Che. Už len 16 a som tam. :)

Anglický univerzitný systém - kto už je naň zvedavý?

O tom som už chcela písať strašne dlho, lenže keďže momentálne sedím nad papiermi na skúšky a inými blbosťami, jasné, že sa tým nebudem zaoberať ešte aj v blogu. Ale som vás odrbala.
Čo ma trápi omnoho viac je, že v budúcom roku budú koncertovať ŠTYRI z mojich  TOP5 skupín, ktoré by som chcela vidieť naživo. A ja uvidím len jednu z nich. Lebo časopriestor a financie. Prečo, prečo mi to robia?
A aj by ste asi chceli vedieť, že čo je v mojej TOP5?
5. Rage against the machine
4. System of a Down
3. Metallica
2. Red Hot Chilli Peppers
1. Foo Fighters
Number one forever: Nirvana - ale tak tých si môžem už iba na DVDčku pozrieť 'naživo'.
S boyfriendom sme horko ťažko naškrabali na Foo Fighters (Daaaave, yes) a Iron Maiden. A zvyšok budem musieť oželieť, lebo na to, aby som videla 2,3 a 4 by som potrebovala asi 2000 libier. Z čoho je asi 1000 na letenku do Japonska na RHCP.:)
Ale to nie je fér, lebo zvyšok hrá po festivaloch v Anglicku. A chápete, System of a Down sa dali dokopy a Red hot chilli peppers to pravdepodobne tiež dali dokopy, keďže ich John minulého roku opustil. A kto má, kurva, vedieť, ako dlho spolu ešte vydržia? Budú to ich posledné koncerty, teda moja posledná šanca vidieť ich naživo? Ach jaj. Ťažký to ja mám život študentský. Do pierdolky. Ja chcem zarábať veľa lóve a chcem ísť na všetky. A ešte chcem stroj času a vidieť Kurta naživo. Bodka.

A teraz vy. Napíšte mi vašich TOP5 skupín ever. ;) A popri tom si môžte popočúvať moju najobľúbenejšiu tu:

Naše prvé romantikuš 'Vianoce'

Áno, viem, spomínala som, že Vianoce tohto roku ignorujeme. Aj sme. Čo sa týka darčekov a nákupov. Ale jedlo si predsa nemôžme nechať ujsť. Aj keby na školné nebolo!
Navarila som kapustnice ako pre armádu. Zemiakového šalátu ani nehovoriac. Myslím, že keby začala vojna, sme zásobení minimálne na mesiac.
Ja som si 'odvarila' slovenskú polovicu, boyfriend anglickú. A teraz sa to všetko snažíme zlikvidovať, kým sa to nepokazí.
Myslím, že problém mať nebudeme, lebo máme zajtra návštevu. Pôvodne sme mali ísť na návštevu my, ale keďže našim dvom kamarátom včera pred prípravou štedrej večere VYBUCHLA trúba, prídu oni k nám. To sa dá, že trúba vybuchne z ničoho nič? Zajtra sa dozviem podrobnosti. Našťastie sa nikomu nič nestalo, akurát si moji drahí kamaráti musia počkať na štedrú večeru do zajtra. (Dnes Claire bohužiaľ pracuje)

My sme si to s jedlom včera (áno, včera) podelili geniálne. Najprv zemiakový šalát a rybu na obed, kapustnicu na olovrant a roasted dinner na večeru.
Tuhľa, boyfriend sa snažil navodiť romantikuš atmosféru.:)

 Odmerka symbolizuje mladý pár, ktorý ešte k tomu aj študuje - čiže výbava bude musieť počkať a používajú sa všetky kuchynské pomôcky - všetkých tvarov a farieb.

 Yorkshire pudding  a gravy - sú pre mňa najlepšie vecičky z anglickej roast dinner.:)

Až raz budem veľká

.. budem vlastniť takúto útulnú kaviarničku, alebo len malinký bed&breakfast hotel, kde bude jedna miestnosť vyhradená môjmu prútenému košíčku s vlnami a hojdaciemu kreslu, kde si budem štrikovať vecičky.
Ale späť ku kaviarničke. Táto patrí mame môjho boyfrienda. Strašne sa mi tam páči a stále si odtiaľ donesiem domáce džemy, alebo olivovú pastu, či kačaciu paštétu. Všetko lokálna výroba.
Tohto roku som asi veľmi neposlúchala, keďže mi Ježiško nepriniesol vysnívaný foťák, tak to ešte stále všetko musím zaznamenávať mojim antickým foťákom, ktorý v šere nezaostrí a nezaostrí. Alebo to bude možno len tým, že som Ježiškovi zabudla napísať list. Fňuk.
Takto aspoň matne sa chcem podeliť s atmosférou v Deli-cious.

 Krásne vianočné muffiny. Brusnicové a mentolové.

 Výpredaj. Hneď som si uchmatla 4 vecičky.

 Džemíky, po domácky robené horčice a balzamikové octy, sušené nakladané paradajky, pesto a chutneys-čo doteraz neviem preložiť do slovenčiny. Pomôže niekto?

 Laté s mandľovým keksíkom a biela horúca čokoláda. Mňamky.

 Mrkvovo-kokosová torta a brownies.

 Ručne zdobené a balené čokoládky v sklíčku.

 Sendviče a panini - na tie sa vždy teším, keď prídeme na návštevu.

Medovníčky a rôzne koláčiky a sladkosti. Au, moje zuby.:)

Ja to kašlem, aj tak budem babka štrikovačka!

Musím sa pochváliť, lebo musím. A teraz úplne seriózne. Ja naozaj rozmýšľam, že začnem biznis ako štrikovatérka. Haha. To už čo za slovo som vymyslela?
Keďže som včera polemizovala o tom, čo chcem v živote robiť a aby ma to samozrejme aj napĺňalo a bavilo, tak prečo nie štrikovanie? Nejaký šikovný webdizajn stránky, nakúpim vlnky, zavediem  poradný blog, kde sa budem za pochodu učiť a zároveň učiť iných. Jaj. Normálne tá myšlienka začína byť viac a viac reálna.
Veď štrikovanie ma baví a som úplne vedľa, keď sa prechádzam po meste a voyerujem každého ručne robené šály, svetre, čiapky, rukavice? Veď to je fakt úchylka. A chodím na stránky, čítam si o vzoroch a typoch vlny a typoch ihlíc. Úplne som uchvátená. Okrem toho, koľko článkov dokopy som tu mala o štrikovaní? Z tých 5 a pol, čo som tohto roku pozliepala?
No dobre, nechám toto nadšenie vychladnúť a keď sa podobne budem cítiť takto o rok, asi by som s tým mala niečo urobiť.
Včera večer som začala a aj DOKONČILA čiapku. :) A ona je dokonca aj nositeľná! Kuk! A poprosím kritiku. Nechcem začať s niečím, v čom som úplná katastrofa, a len ja sama si myslím aká som najsamsuper.
Takže hor sa, hodnoťte a buďte úprimné a tvrdé ženy! :D

Dnes som revala ako male decko

A budete aj vy, ak si pozriete tento film. Vacsinou hodnotim filmy podla mnozstva slz, ktore vyplacem pocas sledovania a este aj podla toho, ci zacnem rumazgat. Ako nie, ze len slzy tecu dole licami, ale davam tomu aj poriadnu teatralnu vlozku. Teda nedavam, ono to ide zo mna uplne prirodzene a neviem to zastavit. Ja vlastne neviem najst  spravny vyraz na to, co stvaram pri dobrom filme a slovo rumazgat mi pride ako najvhodnejsie. Dalsie kriterium je, ak sa film zaradi do suflicka v mojej hlave a raz za par rokov si ho opatovne pozriem. The Kite Runner splna vsetky moje kriteria. Revala som ako ranena gazela, vysmrkala som hadam cely toaletny a hned ako nabehli zaverecne titulky som mala chut stlacit Play od zaciatku.
Tento nadherny film sa definitivne zaradil do mojej este neexistujucej TOP 10. Este dodam, ze mam najradsej dramy a zivotopisne filmy, takze preto tie slzy. Nie som velky fanusik komedii - musia byt fakt velmi dobre, aby som sa chytila. V dnesnej dobe ma prekvapi uz len maloktory film, akoby filmografia skapinala. Neda sa na to proste kukat. Preto som sa zacala hrabat v europskych a ne-americkych filmoch a veru ze je z coho vyberat.
Keby som sa narodila o 5 rokov skor, mohla som vam tu dnes hodit recenziu aj na rusko-francuzsky film Le Concierto, ale kedze titulky k nemu este vyrobene neboli, budem si musiet este chvilku pockat. Ano, je to smutne. Nepanimaje rusky.

Uzite si trailer a stahujte, ak mate naladu na presmokleny vecer.

Film je z roku 2008, tak ste ho uz mozno aj videli. To len ja som pozadu. Kazdopadne mam chut si ho pozriet znovu a znovu.

Prazdniny namiesto dovolenky

 Zacali mi skolske prazdniny. Pred 5 rokmi by mi ani nenapadlo, ze este tuto vetu niekedy v zivote vyslovim. Aj by som si ich poriadne uzila, keby som ako na potvoru (zase) neochorela. Klasika. Ale je to klasika este len v ramci poslednych troch mesiacov. Kedze odkedy som prisla do Anglicka (cca 3 roky) some nebola ani raz chora, co som brala ako vitanu zmenu. To bolo asi vlhkostou. Rozumej, ked na vas voda zhora leje 3 roky vkuse, organizmus sa podda. No ale len co som nastupila na skolu, vychytala som vsetky bakterie ako majster Halak. A odvtedy sa to so mnou vezie. Samozrejme tomu napomaha aj moja zivnost, ktora sa mi rozrastla o tlmocenie u lekarov. Takze si pekne sedim v cakarnach kazdy den s pacientmi a nasavam este viac bakterii. Uz som sa objednala na protichripkovu vakcinu.

Takze teraz si tu pekne lezkam vo vypotenych perinach s notebucikom na kolenach, ktory nema nainstalovanu slovensku klavesnicu. A kedze si tie prazdniny chcem aspon trosicku uzit, vedla mna sa na nocnom stoliku hrdi kakavko a chlebik s masielkom (normalnym brutalne kaloricky zivocisnym) a s cucoriedkovo-cernicovo-malinovym dzemom. Mnamky. Chlebik nie je krasny slovensky vonavucky. Je len krasne uhladne stvorcovo nemecky, co mi momentalne staci k nirvane.

Mala som naplanovane strikovanie, ale kedze som musela chodit cely tyzden do prace (ta prazdniny nema), vacsinou som rovno odkvacla do postele a ihlice lezia smutne vedla postele. Ale uz sa nemozem dockat ako si zajtra dokoncim svoju prvu ozajstnu kraaaasnu ciapku. Usiska su uz ustrikovane, len dorobit zvysok, co je malina. Normalne som sa zacala zamyslat nad tym, urobit si strikovaci blog. Ako som sa tak prehrabavala internetom a hladala navody a videa, nasla som jednu velikansku dieru. Video navody na strikovanie v slovencine na internete NEEXISTUJU! Ja sa ucim podla anglickych, co zaberie niekedy dost casu, kedze anglicania maju iny strikovaci styl ako ten nas kontinentalny. Nit si natahuju pravou rukou, nie lavou. Furt vsetko naopak. Furt musia byt lietadla. Ale inac je vsetko rovnake, akurat, ze som sa musela naucit strikovacie slovicka. Preto ma tak napadlo, ze preco by som to neulahcila strikovania chtivym mladym devam na Slovensku? A mozno by to bolo totalne foooo pa, lebo strikovania chtive a este k tomu v kombinacii so slovom mlade devy na Slovensku nie su.
Za pokus vsak nic nedam. Hacik je v tom, ze je to zase jedna z veci, ktoru by som zacala a nikdy nedokoncila. Ved len jeden jediny zavazok mam pred 30-kou a to napisat 52 clankov. Bohuzial sa mi ich nahromadilo tolko, ze budem musiet teraz pisat kazdy den, aby som to ako tak stihla. Taka som ja. Zacnem a zabudnem, alebo nie je cas, co nie je nikdy a tak.
Ach jaj. Ma teraz napadlo, ze zavidim ludom, ktori od svojich 10 rokov vedia, cim budu alebo by chceli v zivote byt. Ked sa pani ucitelka v skole pyta: a cim by si chcela byt ty Marienka a Marienka povie, chcela by som byt upratovackou a o 10 rokov hupsa, Marienka sa zvrta ako diva s metlou a je to jej celozivotny sen. Po 30 rokoch dostane Diplom za prikladnu zamestnankynu a odvtedy je zaveseny na cestnom mieste v obyvacke. Hned nad sedackou. Zavidim. Ja nebudem vediet nikdy, co ma naplna. Asi. Teda ak to neviem teraz, mesiac pred tridsiatkou, budem to niekedy vediet? Viete vy, co vas naplna a co chcete robit cely zivot? Namet k diskusii. Napiste mi, zaujima ma to.

Zase som raz natarala sprostosti. Ja neviem pisat celistve myslienky. Moj mozog pracuje nekontrolovatelne rychlo. Odpustte.

Štrikovacia nálada ako sa patrí na toľko snehu

Zase na mňa došla romantika. Rozhodla som sa, že chcem krásnu zimnú čiapku s ušááámi, tak som sa vrhla do štrikovania. Počas štrikovania som došla k záveru, že by som to chcela robiť na plný úväzok. Inšpirovali ma stovky webstránok s nááádhernými vecami. Jeden príklad za všetky mám medzi blogmi, ktoré nasledujem: Fly along. Baba je strašne šikovná. Chcela by som sa vypracovať ku takému štandardu. Fakt.

Načo ja vlastne študujem ďalšiu vysokú školu, opýtala som sa v SMSke spolužiaka, keď som bola v najväčšom štrikovacom zápale. Spolužiak mal v tom hneď jasno. Veď môžeš robiť štrikovanú architektúru. (Keďže študujem architektúru) Haha. Vynaliezavý. To by boli tak krásne staticky vyštrikované budovy.

No a tuto môj úplne prvý pokus o čiapku.

Akurát, že som na nej dokafrala viac vecí, ktoré nie je vidieť takto z diaľky, tak som sa už neunúvala ani robiť dĺžku adekvátnu mojej hlave a preto plní teraz oveľa dôležitejšiu misiu.

Tuhľa:

Naše krásne degúše sa v nej ihneď udomácnili a ani za boha vyliezť. :)

Ináč skoro úplne som zabudla opísať historky s Kurtom a Davom za posledný polrok. To vám je rovno na knihu. Už ju tvorím v gebuli. Ale nateraz idem robiť gule v paradajkovej omáčke so zemiakovou kašou. (Slina mi až kvapla na klávesnicu).
Dobrú chuť si prajem.

Bob the Second už nie je

Doplnok k predošlému postu. Náš milý Bob II to na našom dvorčeku vydržal až úžasných zopár hodín. Som z toho smutná, zase raz ma to posunulo bližšie k depresii.
Na druhej strane aspoň viem, že máme minimálne jedného suseda KOKOTA.
A tak som dumala nad tou jednou velikánskou guľou, čo z Boba ostala a dumala a prišla som na toto:

Také malé zadosťučinenie pre moju dušičku. Ja vám vravím, že neznášam ľudí.


Doplnok 4.12.2010: Bob bol 'finished' dnes ráno, na jeho mieste len jedna opustená mrkva a môj krásny nápis kúsok opodiaľ. Tam, kde stál Bob, je zaparkované auto. Česť Bobovej pamiatke a jeho veľmi krátkemu životu.

Home sweet home

Včera bol čarovný deň. Nemusela som ísť do školy. Hej, to som ešte asi nestihla spomenúť, že som sa dala (znovu) na študovanie. O tom potom. Takže včera bol čarovný deň. Keďže nám nasnežilo asi tak do polky lýtok, ako zvyčajne, život v Anglicku zastal.
Pri pohľade ráno z okna som skoro odpadla. A potom to už boli len výkriky radosti: Sneh, sneh, veľa snehu, waw, ja sa chcem sánkovať a chcem stavať snehuliaka a a a.... Celkom opačná reakcia u boyfrienda: Omg, oh nooooo, so much snow. Typické, Angláni sa furt sťažujú na počasie. :)
A tak nám snežilo včera celý deň a sneží aj teraz a ja rozmýšľam, čo sa asi stane, keď to bude pokračovať aj ďalší mesiac. Zomrieme od hladu, keďže je všetko pozatvárané a celá krajina vyzerá ako Narnia?
Nestačím sa tým Anglánom čudovať. Tretí rok nádielka snehu ako sa patrí a oni sa furt tvrdohlavo nevedia pripraviť. Ešte stále sú tu zimné pneumatiky neznámym pojmom, o odhŕňačoch snehu len snívať. Ale čo, ani lopatu som nevidela! Zase ono im to vyhovuje. A nebudem sa tváriť, mne tiež. :) Prázdniny. Ach jo, užívam si prázdniny.Pred piatimi rokmi som takto po štátniciach ožratá vyplakávala spolužiakovi na ramene, že už žiadne prázdniny nikdy, bueeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeee.
Ale nie o tom som chcela. Nejak sa dnes neviem sústrediť. Včera na mňa došla (pozor, to len tak pošepkám) vianočná nálada. Hej viem, ignorujem Vianoce, ale tomu sa nedalo pomôcť. Tak som si na raňajky urobila čokoládový puding so šľahačkou. Viem, to nemá veľa spoločného s Vianocami. Chcela som len povedať, že na mňa došla nostalgická slovenská nálada, ktorú vo mne evokoval sniežik.
Potom sme sa vybrali s boyfriendom do mesta zdokumentovať prázdne ulice. A ľudia fakt, ani jedno auto. Len ľudia s foťákmi. Chceli sme si kúpiť boby, ale samozrejme ich predávali za nekresťanskú cenu. Podnikateľský duch sa prejavil.

 Ľudia chodia po cestách, keďže chodníky neodhrnuté.

 Centrum.

 Vianočné trhy. :D

 Ujo oddychuje na lavičke.(Som mu nechtiac zlomila ruku.:()

Tak sa sánkovanie/bobovanie zrušilo a namiesto toho sme si na našom dvorčeku postavili Boba II. Krásne mrázikom vyštípaní a pohybom na čerstvom vzduchu unavení sme došli domov a ja som ako zbesilá začala zháňať po internete Perinbabu a zmyslela si, že na také studené počasie je najlepší guláš. Mňam.
Čo dodať, celkom produktívny deň a hlavne pomohol pri tvorbe endorfínov šťastia. Potrebovala som ako soľ :)

Bob the Second.

Postrehy

Predstavte si, včera sa stalo niečo zvláštne. Bola som tlmočiť ako po iné dni, ale toto bolo u psychológa o miernej depresii. Sedela som tam hodinu a pol s tým čechom, čo vlastne ani tlmočiť nepotreboval a vstrebávala každé slovo psychológa, lebo som mala pocit akoby sa rozprával so mnou. Vyšla som von s lepšou náladou, Čech sa mi priznal, že si furt volá tlmočníčku, hoci ju nepotrebuje. Len aby pomohol krajankám si trošku privyrobiť. No nie je podarený? Vtip je v tom, že v mojich dlhotrvajúcich depresívnych stavoch som práve toho psychológa potrebovala a to, že som bola na tej session akurát ja, bolo podľa mňa dielo niečoho alebo niekoho nie z tejto Zeme.


A tak som sa začala znovu obzerať po svete a všímať si veci a sneh ma začal tešiť, každá jedna snehová vločka. Keď som si už tak všímala, tak som si všimla "reklamu" autobusovej spoločnosti v buse cestou domov.
Písalo sa tam že: Napľuj a utekaj! Tu by sa hodil teraz taký ten emotikon so zdvihnutým jedným kútikom a bublinkou z úst v ktorej by sa písalo: E?

Lebo asi tak nejak som sa na to kukala. A potom čítam ďalej a tam: Ak opľuješ šoféra a utečieš, nemysli si, že ostaneš v anonymite. Odteraz máme na palube špeciálne prístroje, ktoré zo vzorky slín vedia určiť tvoje DNA a takto budeš na našej listiny hanby. Navždy.

To už kde smeruje tento svet, že ľudia považujú za vhodné opľúvať šoférov, keď sa im niečo nepáči? No ďakujem ti, milé Anglicko. Predpokladám, keď vynaložili na túto mini-kampaň určité financie, tých "pľúcich" ľudí asi nebolo len päť a pol...

Ďalej budem pokračovať hádankou.

 Ktorú slovenskú staničnú by ste tipli podľa obrázkov nižšie?

Nápoveda: Žiadnu
Toto prosím pekne je môj prvý objav parádneho anglického šlintaku (rozumej 4. cenovej). Tak tu si vysedávam, keď akurát čakám medzi jednotlivými tlmočeniami našim rodákom Romákom a cítim sa skoro ako doma. Prečo skoro? Lebo v týchto anglických cafe shopoch pivo, borovičku ani žiadny iný alkohol (kupodivu) nenájdete. Ale nájdete ocapkané stoly a správnych robošov. Hodinové čakanie pri káve za 90 pencí! (no nekúp to) mi spríjemňovala Borušovičovej Urobíme všetko, čo sa dá. Tá žena teda vie písať, vám poviem, nech si kto chce myslí, čo chce. Vyčarila mi úsmev na tvári, keď ma nebolo schopné rozosmiať ani zhliadnutie Slunce, seno a pár facek. A to je u mňa už čo povedať, keďže Slunce je naša rodinná kultovka.

Vianočná nálada

Tak sme sa s boyfriendom rozhodli prevetrať čapice a hor sa do mesta na trhy, kuknúť klzisko a obchody. Vcentre mesta nám vyrástol obrovský akože ihličnatý strom. Akože preto, lebo je to len milión vetvičiek pozbíjaných do tvaru stromu. No a v tom strome sedí Santa peďák a chodia k nemu deti sadnúť na kolienko, čoby to teda na tie Vianoce chceli. Ale najprv musia rodičia vycálovať 4.50!!! za každé dieťa. Čo by na to taká opatrovateľská rodina povedala, čo má na starosti 10 hladných krkov!!! No a predstavte si, že dvaja dospelí, teda rodičia majú vstup s tým jedným deckom zadarmo. Hahaaaaaaaaaa. Ta sme še pobavili. To asi chcú ochraňovať Santu pred možným obvinením z pedofílie.

Tak vravím boyfriendovi, poďméééééé, ja chcem sedieť Santovi na kolene a povedať mu, že chcem pod stromček nový vibrátor, lebo starý sa mi pokazil z častého používania!!! Boyfriend skonštatoval, že vidieť Santov výraz mu za tých 4.50 stojí a tak sme tam teda nevkročili, keďže skutek utek. Nemám gule na také. Ale myšlienka je to pekná, nie?

Mimochodom my tohto roku Vianoce úplne ignorujeme, keďže sme obaja študenti a nemáme ani na lístok na vlak (o lietadle už ani nehovoriac), takže si pekne užívame prechádzky po meste bez stresu, čo kúpiť pod stromček fotrovi ( ponožky či tepláky to boli minulého roku?) alebo aký mám rozpočet a na koľko ôsob mi to tohto roku vyjde. Nič, vytešujem sa z pohľadu na iné vystresované ksichty a mám všetko v paži. A viete, že sa mi to páči? Už sme s boyfriendom zrušili aj trápneho Valentína. Neznášam rozmýšľať 3 mesiace po sebe nad originálnym darčekom.
Niekedy rozmýšľam, že tým Jehovistom celkom závidím.

Som unavená

Opustil ma humor. Neviem sa smiať. Neviem sa chodiť vonku zabaviť. Lepšie sa cítim doma, spoločnosť ma znervózňuje.

Je to vekom? Fakt tá 30-ka vyzerá takto? Alebo som len unavená z ľudí, z boja proti veterným mlynom? Unavená z tejto krajiny?

Fantázia už mi dávno utiekla niekam do het. Snažila som sa zmeniť svet k lepšiemu a celá moja snaha by sa dala prirovnať k hádzaniu hrachu o stenu. Vložila som do toho hádzania všetku energiu a viac. Už mi žiadna neostala. Som sklamaná z veľa vecí - je jedno akých. Majú však jednu spoločnú vec - ľudí. Tých ľudí, ktorým ľudskosť a vľúdnosť a porozumenie odišli na dôchodok. Žijem v uponáhľanom svete, kde sa nik o nikoho nezaujíma. Každý si hľadí svoje. A to bolí. Veľmi. Cítim sa akoby som bola tieň cez ktorý celá ostatná masa prechádza bez povšimnutia.

A internetové spojenia takéto stavy neriešia, priatelia. Ani týchto pár písmenok. Bolí ma celý človek a je mi na grc z tejto NEcivilizácie. Zašiť sa na 10 rokov do džungle, tam vidím riešenie. Neviem totiž držať krok s týmito mutantmi vygenerovanými dnešnou spoločnosťou Bodka

Carpe diem

 Chystala som sa napísať tisíc vtipných vecí. Pre istotu som si písala krátke poznámky na zdrapy papiera, aby som nezabudla. A potom prišiel včerajšok a napísať tisíc vtipných vecí už pre mňa nie je vôbec vtipné.


Mala som spolubývajúcu. Ešte tohto roku. Teda dve, ale ideme sa baviť len o Joanne. Poznali sme sa síce len 4 mesiace, ale voľajako sme si sekli. Je síce o 8 rokov staršia, ale v mojom veku už vek neznamená nič. Veľmi duchaplná veta mimochodom. Spolubývajúca mala frajera. Boli spolu hádam zo 3 roky. Frajer mal psa. Bill sa volal. Ten pes. Boli nerozluční. Joanne zvykla žartovať, že naňho žiarli, lebo Dazz (frajer)s ním trávi viac času ako s ňou. Aj ja milujem Billa. Fakt.

Boli fajn. Aj Dazz bol fajn. Zvykol tvrdiť, že prezývku dostal podľa pracieho prášku. Asociácia s drogami. Vedela som o drogách, ale totálne zjetého som ho videla len raz. Na tabletkách a vodke. Dazz bol totiž odkázaný na podporu, takže na viac sofistikované drogy často financie neboli. Napriek tomu som voči nemu nemala žiadne predsudky, komunikovali sme v pohode. Menej v pohode to už bolo medzi Joanne a Susan. Lebo dom, v ktorom sme bývali bol jej (Susan) a pamätal si toho moc o Dazzových drogových experimentoch. Joanne a Susan sa poznali hádam 2 roky a vedeli o sebe všetko. Ja som bola len ďalší pocestný na zozname. Napriek tomu sme ostali v kontakte. Lebo bolo fajn. Bill mi vrazil do izby, kedy sa mu zachcelo. Vyskočil na posteľ a len tak so mnou a boyfriendom ležal. Bol to taký easy-going domček.

Joanne chodila do anonymnej poradne pre príbuzných narkomanov. Tlačila Dazza, aby prestal. Robila preňho všetko možné aj nemožné. Kupovala mu jesť, vozila ho, kde potreboval, proste všetko, na čo len môžte pomyslieť. Ja som vtedy nechápala. Ako sa môže niekto tak dlho obetovávať a nič z toho? Ja by som s tým už dávno jebla. Veď to chce NADčloveka... Obdivovala som ju za tú silu, ktorú za každým pádom znovu a znovu dokázala v sebe nájsť.

V apríli Joanne vyhrala konkurz na jej vysnívaný job. V inom meste. Presťahovala sa, Dazz ostal tu. S ultimátom. Má si do 6 mesiacov dať do poriadku život, nájsť si prácu v meste, kde ona a presťahovať sa k nej. Po mesiaci som sa z domu odsťahovala aj ja. Do spoločného s boyfriendom. Kontakty zredli. S Dazzom som sa od poslednej rozlúčky s Joanne nevidela.

Pamätám si to presne. Vracali sme sa napití z baru, brutálna hádka medzi mnou a boyfriendom. Taká, že som po ňom prvýkrát bliakala po slovensky a bolo mi jedno, že nerozumie. Revala som v izbe, boyfriend ostal pred domom s chalanmi. Mňa riešila Susan, boyfrienda Dazz s Danom. Keď som sa ukľudnila, prišiel za mnou Dazz s Billom. Bill mi olizoval slzy, Dazz sa pýtal, či som ok. 

Asi 3 mesiace po Joanninom odchode sa s Dazzom rozišli. Krátko na to mi prišla od Joanne správa, či môže dať moje číslo Dazzovi, lebo by odo mňa niečo potreboval. Dlho som váhala. Neodpísala som jej 9 dní. Radila som sa so spoločnou kamoškou, ktorá ich poznala omnoho dlhšie ako ja, či by bolo ok dať Dazzovi číslo. Predsa len, rozídení, Dazz na drogách a sám. Zvládnem to? Bude chcieť peniaze? Bude dotieravý feťák? Čo ja viem?
Včera bol 9-ty deň od Joanninej SMSky. Telefonát od spoločnej známej. Dazz je mŕtvy. Predávkoval sa. Polícia ho našla v dome až pár dní po smrti. Bill tam bol zamknutý s ním....

Do piče aj s pochybnosťami! Nikdy v živote som nemala problém pomôcť. Feťákom, bezdomovcom, cigánom. A váhala som o niekom, koho som poznala. No a čo, že len pár mesiacov?
Na tú SMSku som Joanne nestihla ani odpísať. Hoci som celé dni rozmýšľala - mám-nemám?
Mohla som mu pomôcť? To už sa nikdy nedozviem. Cez víkend idem venčiť Billa. Patetická pomoc. Lebo som posratý zbabelec.

O Billa bude dobre postarané, Dazz. Bude žiť v prírode, tam, kde si chcel žiť aj ty.  Mimo  "civilizácie". Bude mať svoje lúky a polia. Bude šťastný. Pamätám si, ako mi Joanne vravela, že už rozmýšľaš, čo bude, keď bude Bill starý a zomrie.Čo budeš robiť bez neho. Že si to nevieš ani predstaviť. Už sa nemusíš báť. Len naňho ešte chvíľku počkaj...

(21z52) Život je diaľnica

Jún 1995.

 8.C zo severovýchodu šla na školský koncoročný výlet. Aj prváci inej strednej školy z juhozápadu išli na koncoročný výlet do toho istého typického strediska koncoročných školských výletov.
Potom večer spoločná diskotéka, spoločné tančeky, kradmé pohľady, dotyky pri Rednexe - Wish you were here.
Zrazu svetlo, učiteľky zavelili odchod do chát. Tie 2,3 hodiny stačili na zaľúbenie. Ach. Letná láska je vždy kratučká. A to bola taká platonická a nevinná. Jednodňová.
On z juhu, ona z východu. Diaľka neprekonateľná, keď máte 14 rokov. Druhý deň výmena adries, pusa a odlúčenie. Prvých pár dní vankúš absorboval tisíce sĺz. Vymenili si zo 2 listy. Poslali si fotografie. Mobily boli v nedohľadne, internet ešte len v ôsmom mesiaci tehotenstva.
Ťažké to, romantické časy. Ale ako sa hovorí, zíde z očí, zíde z mysle. A tak aj bolo. Prešiel rok, dva, tri. Prišli iné lásky, letné, kratšie, krajšie, horšie. Proste život išiel ďalej. Listy odložené s fotočkou v rakvičke spomienok pod posteľou.

Január 2008

Riaditeľská kancelária jednej firmy v hlavnom meste

Riaditeľka ju prehovára ostať vo firme, prejsť na marketing, mať úspešný život, cestovať po svete, ponúka vyšší plat. Nič nie je platné. Ona je už rozhodnutá. Jednosmerná letenka, jeden batoh, uzatvára ďalšiu kapitolu svojho života a odchádza od komfortu, od priateľov, zo svojej krajiny. So sebou len hotovosť a odhodlanie. Nevie, čo ju čaká a je jej to jedno. Potrebuje len zmenu. Ešte nevie akú presne, ale veď to predsa ide zistiť.

Niekoľkokrát medzi júnom 1995 a januárom 2008

Sedí doma, otvára svoj album starých lások - platonických, reálnych, skončených. Pozerá na jeho fotku z roku 1995 a rozmýšľa, aký je asi teraz, spomenul si za tie roky na ňu niekedy? Ach, tie modré, modré, modré oči. Zatvorí album a pripomenie si ho zase o pár rokov, keď sa doma hrabe vo svojom šuflíku spomienok.

September 2008

Prvýkrát po Veľkom odchode cestuje domov. Ide pozrieť do firmy, kde zvykla pracovať. Pochváliť sa, že neumýva riady ani nezbiera špargľu na poli. Že sa jej podarilo zbúrať predsudky. Že kvalita práce sa nemeria národnosťou. Chodí z kanclu do kanclu, na každého má asi 10 minút, lebo do jedného týždňa vopchať stretnutia so všetkými - rodinou, kamarátmi po celej krajine - chce naozajstný časový plán. Na chodbe stretne zopár nových tvárí, ktorým nevenuje pozornosť.

Rok 2010

 Facebook

Ťuká len tak mená z minulosti do vyhľadávača. Hociktoré, čo vyskočí v pamäti. A zrazu ťuká Jeho meno. Nula výsledkov. Nechá tak, zabudne.

Apríl 2010

 Skypuje so šéfkou z bývalej firmy. Šéfka referuje kto, s kým, kedy a ako. Prejdú pomaly všetky oddelenia. Tesne predtým, ako chce šéfka rozhovor ukončiť, jej blysne hlavou, že sa nebavili o marketingovom oddelení. Šéfka spomenie 3 mená. Ona ju zastaví.
-Zopakuj to tretie meno ešte raz?
-No Oliver Z. predsa. Veď u nás robil ešte za tvojich čias, nie?
-Keby robil, tak by som o tom vedela. Ako vyzerá?
-Tmavé vlasy a krásne modré, modré, modré oči. Jasné, on nastúpil týždeň po tom, čo si dala výpoveď ty.
-Opýtaj sa ho, či mu hovorí niečo moje meno.
-Ok.

Nasledujúci deň

V emailovej schránke si našla mail s prílohou. Od šéfky. Príloha bola Oliverova fotka. Podoba s fotkou z detstva - neodškriepiteľná.
V maili napísané: Pamätá si ťa. Dala som mu tvoje meno na skype. Mohla som?

O pár týždňov neskôr na Skype
Oliver: Ja som vedel celé 2 roky, že si tu pracovala. Dokonca si sa na mňa pozrela, keď si tu bola potom na návšteve. Ale nevedel som, či si na mňa pamätáš, preto som ostal ticho a nikdy sa ti nepripomenul. Čo ak si zabudla a ja by som vyzeral ako nejaký trápko?
Ona: Ja som o tebe nemala ani tušenia. Tvoje meno v spojení s firmou som prvýkrat počula len nedávno. Mimochodom, nemáš za čo. :)
Oliver: Nerozumiem.
Ona: No veď tú pozíciu na marketingu si vlastne dostal vďaka mne. Ja som ponuku neprijala a odišla, tým pádom museli prijať niekoho nového. 
Oliver: Aha, tak ďakujem. :)

Ak niekto čakal happy-end a lásku až do hrobu, nech sa páči, môžte si za rozprávku ala Lake House zaplatiť v kine. Toto je reálny život.
Oliver si oblieka roláčik a svetrík, krásna tvár z fotky z detstva odišla niekam do het. Ostal len týpek, o ktorého by teraz ani okom nezavadila. Lebo na slušňákov veľmi nie je. A okrem toho je šťastne zadaná. Vymenili si pár viet a vzájomne otočili poslednú stranu knihy, dali bodku za všetkými predstavami.

A čo som tým vlastne chcela? Že život je diaľnica. Sú úseky, ktoré zdieľate s inými autami, tie odbočia na výpadovkách, pridajú sa ďalšie. Niektoré na veľkú vzdialenosť a niektoré len na chvíľku. Niekedy cestujete tmavou nocou a v okolí ani jedného svetla. Niekedy sa k vám tie isté autá neskôr pridajú, skrížia cestu, keď sa aj vy z výpadovky dostanete na nejakú križovatku. Ale vzorec v týchto stretnutiach nehľadám. Lebo žiadny neexistuje. Tak ako ani v znovu-samo-nájdení Olivera.
Priviedli nás k sebe len naše myšlienky, aby dali odpovede otázkam: Čo keby sme sa teraz stretli? Bol by to ten "pravý/á"?  (Aj keď takýmto veciam neverím, predsa len, zbytky romantickej dievčenskej duše ešte sem-tam zasvietia)
Alebo len zabezpečili, aby Oliver dostal pracovné miesto, o ktoré som ja nestála, ale on je tam nad mieru spokojný?
Na to asi nikto nepríde, ale každopádne to bola veľmi zaujímavá zhoda náhod.

(20z52) Take me home - Volume 2

Sľúbila som, tak som späť. Aj keď mám totááálne vymytú hlavu a 4 ľudí čakajúcich na moje otázky kvôli interview. Otázky mi nejak nejde vymyslieť. Teda, niečo už mám, ale ešte je to také surové a okrem toho, stokrát viac príjemnejšie je písať tu.

Ok, takže pokračovanie výletu, zmokli sme a sme tu. Keďže som sa naposledy venovala podnikom a službám, ešte pri nich ostanem. Napodiv najnepríjemnejšia situácia nastala nie na Slovensku, ale kde moji milí? No kde by ste to vôbec nečakali. Vo Viedni. Po dvojročnej psychologickej príprave boyfrienda na slovenské služby nás totálne odignorovali v Rakúsku. Takže hádam niekam to Slovensko predsa len nasmeruje.

Najnepríjemnejšia udalosť sa viaže s mojím prvým "priestupkom". Utiekli sme z terasy pri Štefans dóoome bez platenia. Prvýkrát v živote. Nemyslím z tej konkrétnej terasy. Myslím prvýkrát vôbec, aby ste si vy zase nemysleli. A ináč vôbec sa za to nehanbím. Lebo to vám bolo takto. Zmordovaní skúmaním jedálnych lístkov po celom centre, keďže sme chceli Víner šnicel za menej ako 20 eur, konečne sme vám natrafili na spomínanú terasu. Šnicel za 10 + Zacher torta a Gulášzupe - samozrejme toto vo Viedni nesmelo chýbať. Lenže potom ako nám čašníčka doniesla sódu a polievku - pripomínam asi po 15 minútach, nasledovalo ďalších asi 30 minút, keď všetci po-nás-príchodivší nielenže mali objednané, ale už do seba aj cpali tie vííneršnicle veľké ako pizze a my sme na nich zízali, v bruchách nám škvŕkalo, mne sa zdvíhala žlč. Boyfriend zrazu vraví: Let's go.
Tak sme sa zdvihli, ja som ešte poslušne čakala pred terasou, že teda tú polievku zaplatím, ale ako na náhodu, všetci čašníci zaliezli dovnútra a boyfriend ma ťahá preč, že srať na nich. Chápete?  Myslím, že v tom momente prekvapil aj sám seba. Tak ja srdce v krku, veď uznajte, s tyrkysovou hlavou sa stráca v dave trochu ťažšie ako normálne.  A tak sme zakotvili pri stánku s klobásami a kyslými uhorkami. Po týždňovej zápche okakať aj celý ich víneršnicel. Veď vravím, že bol veľký ako pizza.

A keďže som v ráži s ospevovaním Slovenska, tak mi nedá nepochváliť tety na vstupnom v mikulášskej Tatralandii, kde sme s boyfriendom ostali visieť asi o šiestej poobede, lebo žáádné autobusy odtiaľ nešli do mesta najbližšie 3 hodiny a ja samozrejme žiadne taxi čísla. Jedine, žeby som si chcela priplatiť za taxík z Birminghamu. No tak tety milené nám taxík bez slova zavolali a dokonca ten taxikár nebol ani drahý. Tak ďakujeme.

A teraz k boyfriendovi a výuke slovenčiny. Ten ma v Aligátore tak šokoval a ešte viac Dreamgirl, keď začal s nami na Tublatanku - Dnes rúkať presne vtedy, kedy mal: A vííííííííííííííííííííííííííííííííín, a víííííííííííííííííííííííííííííííííííííííín, a vííííííííííííííín. Za to môžu všetky tie opité návraty z koncertov a párty, keď som celá nostalgická doma na youtube púšťala a rúkala všetko od Lucie po Tublatanku cez Desmod a Pehu.A chudák boyfriend to potichúčky trpel. Chválite ma? Jasné, že ma chválite.
Možno o ďalšie dva roky nečakane spustí: Tri dni ma naháňali aj tak ma nedostali, čo ja viem?

No a ďalšia pikoška nastala, keď nám zo zastávky v Pétržke pred nosom zdrhli 2 busy za sebou. Tak mu vravím, že aha, busy nám zdrhli. No a on ma zase raz úúplne bez prípravy šokoval, keď zahlodil: Do piče!
Ale TOTO vážení, toto nie je moja škola. To sú iní na vine. Bad influence. Nevravím, že som nevybuchla do smiechu. Ináč, on vie už okrem jebnuté a do piče rozprávať len samé pekné veci. Ináč, to jebnuté nahradilo slovo sprosté. Predtým bolo sprosté všetko, čo sa pokazilo alebo nedarilo. Teraz je to už, bohužiaľ, jebnuté. Sprostý kompjuter = jebnutý kompjuter a tak dále.
Ale to som chcela, že keď mi povie: Ty si moja krášna žena, tak mu odpustím aj to, čo ešte nestihol spáchať. Ten mäkčeň tam nie je omylom, lebo ja som prosím pekne KRÁŠNA.

Ináč, sprevádzali ste už niekedy ľudí hovoriacich len anglicky po slovenských hradoch, zámkoch a jaskyniach? Že nie? Tak to ani nerobte, pokiaľ sa necítite na tlmočníka. Ešteže stalagtit a stalagnit nie sú až také priepastne odlišné slová v slovenčine a angličtine. Veľmi som sa rozčúlila hlavne na Trenčianskom hrade, kde vám anglický preklad predávali v okienku na vstupe za 60 centov a boyfriend sa vyjadril ,že ten celý preklad vyzeral akoby ho niekto hodil do google translátora. V Demänovskej jaskyni to bolo trochu lepšie. Preklad sme dostali zadarmo a ak by ste mali skupinu aspon 20 ľudí hovoriacich anglicky, dostali by ste aj anglického sprievodcu. Teda tlmočníka alebo čo. Takže mi neostávalo nič iné, len všetko tlmočiť a poviem vám, niekedy to dalo zabrať. Taká žinčica a valaška a fujara. Uf.
A pointu asi tušíte? Máme krásne hory, jaskyne, hrady, zámky, rieky, jazerá, ale kto sa na to príde pozrieť? Nielenže o tom zahraniční ani netušia, aj keby tušili, bolo by im to celé na hovno, keď ich nemá kto posprevádzať, respektíve ponúknuť aspoň najzákladnejší preklad v angličtine, ktorú by nemusel lúštiť rodený angličan. No katastrofa. Ale ešte veľa vody asi musí pretiecť hore Váhom, dole Váhom, aby peniaze určené na reklamu Slovensku išli na pozitívnu reklamu Slovensku a teda vôbec aby šli na reklamu Slovensku, nie niekam po vreckách.

 Na záver výletu sa nám na Slovensku oteplilo, čo mne bolo už samozrejme na hovno. A tí, čo len lamentujete a horekujete aký máte na Slovensku momentálne hic, spomeňte si na mňa a na "príjemných" 16 stupňov, čo tu už, do p...e s.......j j......j, znášam tretie leto.  A keď sa vyberiem domov prvýkrát s bofriendom ukázať mu PORIADNE leto, tak nás čaká anglické počasie. Presne ten jediný týždeň. A môžte mu vysvetľovať, že to bol akurát len ten jeden jediný týždeň. Predtým aj potom hic. A idem ja kuknúť last minute do Španielska, osrať to!!!

Náladu mi zlepšilo Panta Rhei a zásoba "až" piatich kníh, ktoré som si so sebou dovliekla, lebo Ryanair a peňaženka nepovolili viac. Ani si neviete predstaviť, ako mi chýba prečítať si knihu v rodnom jazyku. Čítam stále v angličtine a ten pocit, keď rozumiete úplne všetkému a nedomýšľate si pri niektorých vetách, lebo z desiatich slov rozumiete štyri, ten POCIT je na nezaplatenie. Čiže teraz robím čo? No predsa NEčítam. Veď si ich predsa neminiem všetky hneď za prvý týždeň. To si musím rozložiť na celý rok.
Aj keď vraj jedna kniha je totálny brak, musela som si ju napriek tomu kúpiť. Veď len uznajte - hodím úryvok zo zadnej strany:

-Radka, prosím ťa pochop, že keď raz zostarneš a bradavky sa ti budú voľne dotýkať tvojho klitorisu, bude mi to vadiť menej, ako keď sa zadrhnem chlpom z tvojej kombuchy.

Koniec úryvku. Pochopte! Ako som toto nemohla kúpiť? Keď niekto šušku nazve kombuchou, neviem sa už dočkať na zvyšok tých pičovín v knihe. Juch.
A tomu hovorím pekná bodka za výletom. Teda kombucha. :)

 Tohto hádam už všetci poznáte. Bolo mi povedané, že kôň má väčší penis, než jazdec (že jazdec, haha) hlavu. Myslíte? V pozadí slnečné bratislavské počasie.

The end.

(19 z 52)Take me home - Volume 1

So segrami a boyfriendom.

27.6.10
Naspäť z raja. Keď obzerám tých pár stoviek fotiek, ani sa mi nechce veriť, že sme tam boli. Je to ako blednúci sen. Preto musím napísať všetko to, čo si pamätám, aby spomienky nevybledli úplne. Bolo úžasne napriek anglickému počasiu. Napriek tomu, že som sa po 3 rokoch tešila na kúpanie na Zlatých pieskoch a jediné použiteľné kúpalisko bolo termálne. Napriek tomu, že v Anglicku vypekalo slnko ako o život a ja som v zmoknutej mikine pobehovala po bratislavských uličkách za históriou.

Technická vsuvka:
Počúvam Norah Jones a nejak ani za boha s ňou v pozadí nemôžem nájsť slinu na písanie. Tak to skúšam s Queens of the Stone Age. Will see... Nefunguje, do riti.

Nevadí, tak dnes budem trápne trápna. Nič vtipné mai nenapadá ani zďaleka ako bratislavské komáre - nik ich nemá rád, majú poháre plné krvi.
Koniec technickej vsuvky.

Boyfriend toho veľa na Slovensku nenakecal, keďže väčšine ľudí sa po anglicky baviť nechcelo alebo sa len hanbili, alebo nemali dostatok promile v krvi. A keďže sa na nás komáre vyrútili hneď prvý večer, čo sme doleteli, boyfriend sa naučil veľmi dôležitú prvú frázu: Jebnuté komáre Čítaj s tým anglickým akože R.  

Takouto farbou som šokovala ľudí - a nielen na dzedzinách. V Bratislave sa so mnou ľudia chceli fotiť jak v ZOO. Čo som ja opička s červeným zadkom, či čo? No nič. 

 A ešte musím urobiť reklamu segre. Pripomínajú vám tie náušky niečo? Nie? Tak to ste asi neboli vychovaní intrákom a plechovkovým pivom. Hej, to je ten dzindzik na otváranie na afroháčiku. No nie je vynaliezavá? 10 bodov za inteligentnú recykláciu.

Môj plánovaný experiment vyšiel. Boyfriend sa mi v dave nestratil.A mne bolo úplne jedno, čo si o mne ľudia myslia a o to v experimente šlo. Zistiť, či sa ešte stále cítim lepšie skrytá v dave. Tak to totiž bolo predtým, než som vycestovala za kanál. Len nepritiahnuť pozornosť, preboha! Čo si o mne ľudia pomyslia? Dva roky tréningu na zelenom ostrove a navlečiem na seba hocičo, keďže tu to má každý u prdele.
Avšak po týždni na Slovensku som už ovisnutých sánok a vylámaných krkov mala dosť. Nechcela by som byť verejne známou celebritou, veru.
Najpríjemnejšia reakcia ma čakala pri odlete domov, keď sme čakali v rade na lietadlo in da UK. Asi dvojročné dievčatko zo mňa nevedelo spustiť oči a stále čosi vravelo maminke. Ja som sa prihovorila, že akú zlatú babulu to má a mamička mi na to - ona si vás pamätá z Tatralandie v Liptovskom Mikuláši - kde sme boli asi tak 3 dni dozadu. Aké milé.

Aligátor.

Aligátor už nie je Aligátor. Toť môj najnovší poznatok. Dúfala som v správnu atmosféru, keďže Wicked Lady písala asi pred mesiacom(ináč, obzerali sme sa, či ťa tam nezbadáme s nejakým zahraničným na krku :)), že Rammstein furt hučí o polnoci aj s barom v plameňoch. Na moje sklamanie, nič také sa nekonalo. Nič, čím som boyfriendovi pílila uši 2 roky sa nekonalo. Hudba bola super ako vždy akurát, že Aligátor bol vyľudnený. Všetky stoly síce obsadené, ale to bolo celé. Stoly obsadené a mŕtvo. Síce sa to po jednej v noci rozbehlo, ale trochu neskoro, ne? Ale keďže sme nemali na výber a zabaviť sme sa museli, tak sme sa, vybláznili, vypotili pivo z tela, niektorí to pivo vybozkávali. Že dreamgirl? Novinkou pre mňa bolo, že som si už nemohla zapáliť ostentatívne cigu, vyfotiť sa s ňou a oplieskavať fotky boyfriendovi o hlavu, že: Haaaaaaaaaaaaaaaaa, a MY môžme fajčiť vnútri. Tak keď na mňa prišiel chtíč, čo sa mi už nestalo vééééľmi dávno, vybrala som si tú svoju bylinkovú-pomáhajúcu-nefajčiarom cigu a ulahodila vymletým mozgovým bunkám. Poviem vám pravdu, na Slovensku by som nedokázala prestať fajčiť ani pánovi. Veď sa na vás valí dym odvšadiaľ. Temptation jak sviňa!!!

Keď nás vyhodili z Aligátora, nanešťastie sme sa museli presunúť do toho nového baru, čo si vo svojom názve slovo Rock nezaslúži mať ani náhodou. Akože keď tam hrajú odrhovačky z Pomády? Napriek tomu to tam vyzeralo akoby sa tam presunulo celé bývalé osadenstvo z Aligátora. Zrno od pliev či ako? Design poriešený katastrofálne pri takom počte ľudí. Stáli sme pri bare. Nie, my sme nestáli, my sme boli nalepení na tom bare. Lebo na wecká sa prechádza popri ňom a každý, kto mal plný mechúr nás o tom musel informovať štuchnutím lakťom. A keďže ja už na také nie som zvyknutá, veľmi rýchlo som sa vytočila a namierila k východu. To už keď človek nevie ani povedať Sorry, prepáč, alebo len vydať nejaké to citoslovcie... Škoda reči.

Boyfrienda zaujalo akí sú všetci na Slovensku chudí, napriek tým masívnym porciám, čo v reštauráciách podávajú. Ďalej si uvedomil aké chodia anglické devy zmejkapované. No neviem, niektoré kúsky, čo som videla na Slovensku ďaleko od tých anglických nemali.

 29.6.10 - píšem dátumy, aby ste videli ten rozdiel v mojich "stavoch mysle" a emočné (emotívne?) rozpoloženie. No nič, slovná zásoba nula bodov.

Mňa potešil Slovak Pub zmenou obsluhy. Boli milí, promptní a pravdovravní. Keď mal boyfriend vybraté jedlo a ja ešte stááááále ništ, (Áno, dobre vidíte. On vybraté hneď, mne to trvalo 15 minút - fajnovka.) opýtala som sa čašníčky, či môžu začať robiť jeho jedlo a keď donesú, ja si objednám dodatočne.
Odpoveď: "Ale keď to by som musela ísť dvakrát hore schodmi do kuchyne."
Tak som si rýchlo vybrala za 5 sekúnd, keďže sa toho, chúďa, nachodí dosť za deň. To si nesťažujem. Aspoň že bola úprimná.
A okrem toho obsluha je tam fakt lepšia ako pred 2 rokmi. Veď som aj pánovi Hlinovi písala sťažnosť asi pred polrokom. A bol veľmi ústretový. Môj mail začínal nejak takto: Najprv si treba pozametať na svojom a potom kritizovať iných.(To na margo jeho všadeprítomnej kritiky voči nejakému alkoholikovi zo Žiliny a jemu podobných) Ale nie, nebola som hnusná. Len som mu pochválila podnik a jedlo a že tá obsluha je desná. Pamätám na takého, čo sa na nás vyrútil, že : "To čia je tá táška?!!!" - keď o ňu zakopol prechádzajúc popri našom stole. A to nebola ani nijak v ceste.
Takže bodíky plus Hlinovi, Slovakpubu a úprimnej čašníčke.

Myslím, že na Volume 1 je tu až-až informácií, dám akurát namotávku na Volume 2, lebo tam budú ďalšie slovenské výrazy, ktoré sa boyfriend naučil. A neukameňujte ma, nie všetky som ho naučila ja. Napríklad za 2 roky, čo to so mnou trpí nevedel povedať jedinú slovenskú nadávku, lebo som ho odmietla také veci učiť ako prvé. No a potom sme stretli bratislavské komáre....

(18z52) Piate cez deviate

Konečneeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeee! Internet, prosím pekne, to je závislosť 21 storočia. Mala som možnosť zažiť abstinenčné príznaky, keď som čakala, kedy nás konečne pripoja na novom byte. 10 dní! To boli skoro také isté absťáky ako keď som prestala fajčiť. Tiež sme sa s boyfriendom len hádali a ja som mala hysterické výstupy končiace potokom sĺz. Fakt! No ale už som kľudná, mám svoju dávku, môžem tu konečne vyložiť všetko, čo mi leží na srdci a ešte aj domáca Pina(neviem tam drbnúť ten šialený španielsky mäkčeň, či vlnovka, či čo to)Colada tu na mňa kuká z pohára. No ale mi je HEJ. A ešte viete, prečo mi je hej? Lebo už len 6, slovom šesťkrát sa vyspím a budem kde? No predsa v raji. :) No a aby ste ma v tom raji spoznali, tak budem mať pre istotu zafarbené vlasy na, na, na.... No proste tak, že ich neprehliadnete.

Bože, ja neviem, kde skôr začať. Problémov mám vyše hlavy, všetko a všetcia me serú. Áno, všetcia, to nie je preklep. Lenže keďže sa už dostávam do slávnostnej nálady pred odletom na Slovensko, nebudem si ju kaziť a hlavne nebudem kaziť piatkovú náladu vám, keď vám ju zajtra aj tak skazia výsledky volieb. Teda, ja dúfam, že nie, ale nevidím to ružovo. Ja som si už pekne krásne odvolila asi pred 3 týždňami, aby ste boli v obraze. A bolo to teda riadne divné. Za compom, hudba pustená, som zakrúžkovala asi 3 ženské mená. (Veď som nejaká sufražetka,ne?) A vlastne odvolil boyfriend, lebo na pošte to bol hodiť do "urny" on. Lol.

Vlastne som sa teraz rozhodla, že vám tu nebudem vyprávať, aký je môj manažér chuj - hanba gay komunite jak sa patrí. Nebudem ani nadávať na boyfrienda po prvých spoločne prežitých 2 týždňoch v spoločnom. Nemôžem povedať, že bez ujmy na zdraví. Hlavne tom duševnom. Ani aké sú agentúry na prenájom bytov chamtivé a arogantné a ako všetci hrabú čo najviac k sebe a človečina odišla na dovolenku. Minimálne na materskú. Lebo čo? Lebo som z toho unavená a idem sa sústrediť už len a len na štvrtok a na môj panický strach z lietania. Blééé, dám voľajaký rohypnol alebo 4 pred odletom a bude hádam fajn. Posledný mesiac si stále predstavujem ako padáme s lietadlom a vtedy tak kopnem nohou do vzduchu - ako keď zo spánku kopnete, keď sa vám niečo zlé sníva. Ale ja nespím, ja to robím za bdelého snívania. Zabijem sa?

A ešte som zabudla jednu veľmi dobre mienenú radu, ale keďže som bola odrezaná od sveta, tak už je aj možno neskoro. Boli ste na Robina Hooda v kine? Áno? Chachááá, tak vám treba. Teda aj mne. Lebo ja som si naivne myslela, že keď Russell Crowe a Cate Blanchett, tak proste to musí byť pecka. A nebola. Bolo to viac ako zlé a asi po 30 minútach utrpenia som sa chcela zdvihnúť a odísť. Ale tak som nechcela nechať boyfrienda trpieť samého. Dám opis len jednej scény a myslím, že vám bude stačiť. Bitka Francúzov s Angličanmi na pobreží, šípy, valašky, meče lietajú, krv strieka. Vojaci behajú kde-tade. Voda zfarbená krvou... A čo robí Russell s Cate? No drží ju v náručí a tlačí jej jazyk do krku. Asi 5 minút. Ani sa nečudujem, že je chudák Cate nejaká bez farby. To nie preto, že je ranená, ale ten spuchnutý ksicht jej bráni dýchať! No dovi-dopo. Stačilo mi kino na 2 roky minimálne. Niežeby som tam chodievala často. Všetko totižto ilegálne sťahujem z internetu a kino navštevujem iba na 3D, keďže ešte nie som pripravená sedieť u seba v obývačke s 3D okulármi na ksichte. To už bude jaká sranda? Keď dojde návšteva, tak nedonesú čokoládu abo fľašku. Donesú 3D okuláre,ne? Jasné, že už trepem. Nechala som sa uniesť.

Naši malí Kurt a Dave sú stááále ustráchaní a momentálne dvakrát viac, lebo mi rozžuli moje najlepšie topánky, tak skoro plávali dole kanalizáciou. Som revala asi 2 hodiny. Kvôli topánkam, dobre vidíte. Ale keď oni si nevybrali vynosené, zapotené botasky. Oni sa museli pustiť do mojich nových gladiátorských letných sandálov a jediných štekličkách, čo som mala na snobské udalosti. Jediné preto, lebo také neznášam a to boli také núdzové, s 5 centimetrovým opätkom, chutnučko-decentné. Chlapi asi nepochopia, ale chlapi ma nečítajú. Okrem toho jedného, čo prečítal môj blog o želatínach a už tu nepáchol. :D Už som to rozchodila. Nie toho chlapa, ale rozžuté topánky .Lebo šak ja som neni materialistka predsa. Až tak veľmi. Len sa nechám sem-tam uniesť. A potom sa preplieskam, že čo mi úplne šibe? Revať kvôli topánkam?

A už posledný odsek. Len som chcela povedať, že včera začal Download festival, na ktorom som videla minulého roku Faith No More, Korn, Limp Bizkit, Marilyn Manson, Prodigy, Motley Crue, Billy Talent a tak ďalej. Tu sa to proste na festivaloch hviezdami len tak hemží kompletne celé 3 dni. No a tento rok sa teším, že tam nie sme, lebo prší. Ha. Síce sú tam AC/DC a Rage Against the Machine, ale prežijem. No a to ste mali vedieť, v akom šoku som minulého roku bola, lebo to bol môj prvý UK festival. A tam je prosím pekne 100,000 ľudí. Proste 3xPohoda a ešte kúsok a máte predstavu. Je to totálne šialenstvo a sú tam samí metláci a punkáči a rockeri. Je to všetko úžasné. Aj keď Pohodu mi to nenahradí, ani Topfest. Zážitky s dreamgirl odtiaľ, to je na ďalšiu kapitolu.
No a ja sa teraz idem dať do čítania toho mrte článkov, čo som premeškala za mesiac. A slovo mrte sa mi mrte páči. A tam to mám. Som infikovaná Bratislavou.

PS: Po 13 rokoch som sa rozhodla, aké chcem tetovanie. Asi ďalších 13 mi bude trvať, kým sa rozhodnem, kde ho vlastne chcem. Any ideas?

(koľko z 52?) A čo som to vlastne chcela?

Ha. Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú. To akože ja. Ale v tom zmysle, že ja sľuby plním a potom sa teším ako blázon. Vlastne sa neteším. Len sa tak chechcem popod fúz (ten včera vyvoskovaný), že: Cheche, veď som vám to vravela!

No a čo som to. Už som chcela písať ako bláznivá od predminulého víkendu, lebo veľa vecí sa dialo v krátkom čase a potom prišli títo tu a celý život naruby. Poviem vám, na dieťa nie som JEDNOZNAČNE pripravená (a ani nikdy nebudem), lebo dve malinké chlpaté klbká ma dokážu neskutočne zničiť. A to sa im venujem akurát tak po práci. Zabudli sme s boyfriendom jesť, zabudli sme na telku, na počítač, internet, všetko. Títo dvaja nám vynahrádzajú všetko. Okrem toho jedla. Nie sme vegoši, ale na hlodavce zas nie sme.

Toto je Kurt. Jasné ,že je môj.

A toto ustráchaný Dave v našej posteli.

Degu sú neskutočne rýchle - metelesku blesku plesku. Proste ani ich poriadne fotiť nemôžte, lebo kým cvaknete, už nie sú ani v zábere, resp. sú to len také dlhéééé rozmazané hnedé šmuhy.

No a predtým, než sme si zaobstarali týchto tu, čo bolo 9.5.2010 - to pre moju informáciu, nech viem, kedy majú "narodky" som mala bizy sobotu.

Ono to bolo takto. Angláni mali tesne po voľbách a o tom som chcela tiež písať. Lebo asi pred 5 minútami som si aj ja odvolila. Hurá. Už len postnúť obáločku. No ale dobre, anglické voľby, nie tie naše. O tých sa mi ani nechce, lebo by som sa len zbytočne zase raz rozčúlila. A treba mi toho, takto pred 30tkou si privodiť infarkt?

Hej, no a tí angláni mali účasť vo voľbách tuším viac ako 70 percent. No Snívajte s nami aj s Modrým z neba dokopy na Slovensku. A najlepšie na tom je, že si tu každý druhý vylepí plagát "svojej" strany na okno, aby ste akože mali jasno v tom, že do akej lokality sa presťahovať po voľbách. Chápete? To by bolo aké super, keby aj Slováci také niečo robili? Hneď by bolo pár okien povybíjaných. Alebo by sa vymieňali byty. Napr inzerát by mohol vyzerať: Vymením 3-izbový byt v Petržalke na Astronomickej (SaS) za 3-izbový byt na ulici, kde volili (SNS). Lol.

Všetko by bolo krásne zaškatuľkované. Každý spokojný. Každá časť by mala svoju samosprávu a nech si gazdujú ako chcú. Zo svojich. Toto už je len taká fantazmagorovina, to sa tu nerobí.

Ináč, konečne som prešla v anglickom O2 z klasickej "Prima kartičky" - kokos, už som dlho na Slovensku nebola, keď neviem ako sa takej "pay as you go" karte hovorí - na kontrakt. Číslo to isté, telefón ten istý, krásnych 10 libier na mesiac a ešte som k tomu dostala aj ďalší telefón zadarmo. Chápeš? Proste len tak. Aj keď som žiadny nechcela. Nie je to zrovna iphone, ale proste zadarmo. No nekúp to!

Ináč dá sa na Slovensku mať taký kontrakt, že 30-dňový? Lebo tu som to zažila prvýkrát. Kontrakt na 30 dní, ktorý sa samopredlžuje po každých 30 dňoch a keď ho chcete stopnúť, tak ho proste stopnete. Jaaaaaaaaaaaaaaj, ako mi tu je dobre bez vydrbaného slovenského Orangeu, o ktorom by som vedela napísať samostatný blog. Tak ma nasrali. A také pekné číslo som mala: 0908050220. Tak mi skúste zavolať. Nech naseriete aspoň nového majiteľa. :D

Hej, a keď sme šli do toho O2 obchodu, tak som si vykračovala v nových retro alá nohaviciach od starého otca. To ešte odfotím a hodím sem. Volám ich moje víkendové, keďže do práce musím chodiť kvázi SMART oblečená ( a nenávidím to). A celý víkend mám tieto retrové, čo mi venovala milená spolubývajúca, keď sa pred 2 týždňami presťahovala do het. :( A venovala mi kopec ďalších vecí. Lebo ich má moc. My chodíme nakupovať totiž do charity shopov - akože NAJLEPŠIE shopy v Anglicku. Fakt. Nielen, že sú lacné, ale majú tam značkové veci (no a čo, že použité) a ešte mám aj dobrý pocit, že som prispela na výskum rakoviny, Alzheimera, etc.

Tak ona má po piči veci odtiaľ. A už tam chodievam dosť často aj ja, lebo šak šetrím, ne? No, to je jedno. Keďže som ten víkend mala nejakú dobrú náladu a videla tých Číňanov na ulici meditovať a stolík s petíciou proti mučeniu a zabíjaniu ľudí v Číne, tak aj tam som sa podpísala. Ale stále mám pocit, že je to tak strašne málo. Podpísala som sa hlavne preto, lebo my sme boli pred 20 a viac rokmi v takej istej situácii ako Číňania a celý svet na nás proste jebal. Možno sa tam niekde v Amerike tiež dievča ako ja podpísalo na petíciu proti komunizmu vo východnej Európe a celé to bolo na veľký prd. Tak kurva prečo sme takí ľahostajní? Čo mám urobiť ako jedinec? Čo zmôže jedinec? A tu ma napadá správne socialistické heslo, ktoré sedí: V jednote je sila. Ale tá jednota je asi najťažšia vec na realizáciu. No nič, nechám tak.

Potom sme s boyfriendom šli na koncert tribute skupín. A "kopírovali" úspešne a menej úspešne kapely Pantera, Metallica, Gun's and Roses , Motley Crue a mal byť aj Iron Maiden, ale gitarista si zlomil ruku. Pantera bola fajn. Motley Crue spevák mi prišiel ako taký spolužiak zo strednej, čo sa biflil, mastné vlásky, väčšinou v dvojici s podobných intelektuálom, tkz. geeks. A po strednej mu jeblo, pomyslel si, že keď imituje speváka z Motley Crue, tak vyzerá celkom ako on. Nechal si narásť vlasy a teraz predvádza tie smiešne afektované pohyby v zatuchnutom klube. Ehm. No ale pobavili sme sa. Verím, že všetci sme mali podobných spolužiakov. Nie, žeby som si z nich uťahovala. Len ten opis mi proste sedel.

Pantera bola fajn - asi takáto:

A Tamellica bola fajn, gitarky, bubny, až na toho predpubertálneho speváka. Proste intrá boli v poriadku, pokiaľ nezačal škriekať spevák. Ale oceňujem snahu a zápal. Hádam zmutuje v dohľadnej dobe.

Najlepšie nakoniec. Gun's and Roses Conspiracy znovu potešili. Už som na nich bola predtým a spevák je čistý Axl. Rozumej, vie zahrať pekného kokota zo seba. Nabehne stále v cyklisťáčikoch a šatke na hlave. Veľké okulááááre a už škrieka: Sweet Child O Mine. Ale aj tak milujem najviac Paradise City, lebo sa tam spieva, že: Take me home to the Paradise City, where the grass is green and the girls are pretty, take me home. A toto Take mi home bliakam ako šialená, lebo Paradise City je pre mňa Slovensko samozrejme. Fňuk. Ale už iba 30-krát sa vyspím a budem TAM. Po roku a 2 mesiacoch. Aligááááátor. A dovediem si tam aj svojho Anglána, takže Wicked Lady, bacha! Ten je môj. :P

Posledná úplne odveci info na záver. Nenávidím anglické vysávače. Oni si ich tu asi kupujú ako doplnok do svojho domáceho fitnesska, lebo ináč si to vysvetliť neviem. Sú to tie 100-kilové multifunkčné - doslova - opachy, čo sa z nich hadica nedá poriadne vytiahnuť. Všade ich musíte vláčiť so sebou a to v krajine, kde každý dom má minimálne jedno poschodie a strmé schody. Logika nepustí. Vravím, že domáca posilka.

Presvedčte sa tu . Kde je tá naša 2kilová Eta, čo sa za mnou vláči ako pes na vodítku poslušne?

Busy Lazy Beeeeeeeee

Už zajtra niečo napíšem. Čestné pionierske. Hej, aj pionierkou som stihla byť. Vykopávka. Haha.

To som si tu musela napísať takto verejne, lebo každý deň si vravím, že: Zajtra si už URČITE nájdem čas. Takže zajtra zajtra. A nie pozajtra. Určite zajtra! A ak nie, pôjdem sa hanbiť do kúta.

A ak áno, tak vysvetlím, prečo si v poslednej dobe neviem nájsť čas. Môžu za to Dave a Kurt. A už viac nepoviem, lebo by som asi napísala všetko, čo som sľúbila, že napíšem až zajtra. Ach.

Máme bytík!!!

To len taký krátky výkrik do internetovej čiernej diery. Máme náš vysnívaný byt. Teda druhý najlepší vysnívaný. Ten najlepší nám už budúci rok neuchmatnú. Ale nevadí. Je v tej istej budove, ktorá je zaradená do historických pamiatok, lebo je z roku 1765 - prerobená továrnička na príbory.

A proste sme MUSELI dostať byt v nej. A poviem vám, bol to strašný boj. Bolo to naháňanie ducha. Stále, keď som nejaký voľný byt na trhu objavila a volala do agentúr, už bol rezervovaný. A tento!! Tento bol osudový. Nielenže má číslo bytu ako deň môjho narodenia. Ale! Ja som už raz ohľadom neho volala a bol obsadený. Dnes ho objavil na nete boyfriend a pýta sa, či som tam volala. Ja, že reku hej, ale veď nech skúsi. Zavolal, obhliadka bola na siedmu večer a asi o 7.10 sme podpisovali zmluvu. Taaaaaaaaaak sa teším. Žiadne vylomené batérie, žiadne rádioaktívne farmičky okolo kuchyne. A HLAVNE! Môžem sa prejsť z kúpelne do spálne NAHÁ.

Musím sa pochváliť aspoň obývačkou. Aj s verandičkou malinkou priamo do dvora. :) A hlavne v tichej uličke.

Koniec, čumím tu na tie obrázky už asi hodinu a neviem sa dočkať. 3 týždne, baby!!! Juchú.

(16z52)Anglickí humusáci

Potrebujem radu a potrebujem sa aj trochu vyventilovať. Boyfriend má totiž za spolubývajúcich atómové bomby krížené so squattermi. Chvalabohu už len na pár týždňov. Hľadáme si totiž náš prvý spoločný bytík, ktorý sa, dúfam, nepremení na ďalšiu nočnú moru. Ale nie. Schválne hľadáme jednoizbový a nie garsónku, aby som počas hádky mala dvere, s ktorými môžem riadne tresnúť.
Jeho spolubydliči sa totiž "odpojili" od pŕs svojích mám v momente, keď sa presťahovali za štúdiom. Žiadne upratovacie návyky. Čo návyky, ani náznak.
 Preto prosím o radu. Hádžem tu fotky z boyfriendovho obydlia, v ktorom, chvalabohu, netrávime čas skoro vôbec, keďže môj dievčenský domček je omnoho útulnejší. Niekedy bordel, ale s upratovaním sa nejak vždy vieme dohodnúť aj bez slov. Je toto normálny chlapský bordel a ja som len proste žena, čo jej to vadí? A môj boyfriend je asi tiež len žena, lebo mu to vadí tiež?
Prosím, posúďte sami. Tramtadadááááá. Moja ventilácia, keďže upratovať ich neprinútim, som len hosťom v tomto dome. (A velice ma teší ukázať ten ich bordel svetu. Možno to hodím aj na facebook). Boyfriend ich neprinúti tiež, lebo veď "on neupratuje tiež" - podotýkam ICH bordel, ktorého boyfriend nie je tvorcom.

 Všimnite si okraj. A špíííína je zažratá. Asi rok. Kúpelňa bola čistená asi dvakrát za posledných 10 mesiacov. Brrrrr.

Áno, popolník na umývadle. A áno, hubky na umývanie riadu, keďže chalani šikovní vylomili batériu v kuchyni a už druhý týždeň bez prestania tam tečie studená voda prúdom. To budú učty, že? A ktože ich bude platiť, ktože?

Neverili by ste, ale prach a špina sa dokáže usadiť aj na vani. 

A poďme na kuchyňu. Vnútro rúry ani nefotím, lebo by ste hneď pribrali aspoň pol kila len zhliadnutím na usadený tuk.

Škoda, že k tejto fotke nemôžem pridať aj arómu, ktorú ten "smetný kôš" šíril. A nie, smetný kôš nie je to hliníkové vľavo. To je tam len na dekoráciu. Použité nulakrát.

To biele je asi soľ a naši zhúlenci odniekiaľ vypátrali, žeby im to malo pomôcť zbaviť sa myší. Hej, aj tie tam pobehujú a robia si žúrky v noci. Boyfriend minule jednu našiel vo svojom sáčku s cestovinami. Mŕtvu. Mal z toho dosť dlho traumu, keďže ju vytiahol nevedomky rukou spolu s hrsťou cestovín, ktoré sme sa chystali variť.

Toto je asi na štýl: "Čo sa budem trápiť uložiť dostičku na svoje miesto, keď som ju vykopol."

A milovaná batéria nakoniec. Časť batérie v "odkvapávatku".

Čo dodať? Že toto všetko, čo ste mali možnosť vidieť, budem upratovať JA. Hej, aj minulý rok som im vyupratovala celý dom. Tento rok sme sa tomu s boyfriendom chceli vyhnúť, ale jeho spolubydliace krysy sa pomaly potichúčku balia a vykotia sa odtiaľ do pohodlia obydlí svojich mamičiek celkom nečakane. Akurát vtedy, keď my dvaja budeme tráviť celý týždeň na mojom dome. A keďže boyfriend nechce prísť o depozit, budeme drhnúť celé toto baktériami nasiaknuté miesto my dvaja. Hawk. Nech žije CIF.