Nech Bože dá

Hnevám sa. Hnevám sa na všetkých frflošov, čo musia ešte stále komentovať atmosféru (je lepšia v Bratislave či v Košiciach? Ci pana, 'strašne dôležité'), koľkokrát kameraman zobral do záberu kokota Gašparoviča, koľko to všetko stálo, ktorí zahraniční robia najväčší bordel, či čo vykrikovala hŕstka dementných opitých Slovákov po zápase s Nemeckom. Frflú a zabúdajú na podstatné. Užiť si jedinečnú - snáď jednu za život - príležitosť. Áno, aj ja som sa hanbila za organizáciu, preprané peniaze, googlom preložené inštrukcie pre zahraničných. Ale odtál potál sa povie.

Hnevám sa, lebo ja si to užiť nemôžem. Sedím tu za kompom, snažím sa nájsť vhodný stream, ktorý mi nevypadne po 3 minútach, je ako tak jasný a som schopná vidieť puk. Už mi ani nevadí jazyk komentátorov. Každý zápas iný. Ruský, nemecký, maďarský, slovinský. Niekedy za jeden zápas vystriedam aj štyroch. Podľa toho, koľkokrát mi stream vypadne. Nevadí mi ani to sekanie obrazu každé tri sekundy, takže väčšinu gólov vidím len zo záznamu. Aj tak kričím Slovenskóó, Macejko, Nananáná, My chceme gól - spolu so všetkými na štadióne. Akurát ja to tu kričím do ticha. Susedia sa pravdepodobne čudujú, veď dnes nie je futbal.

Boyfriend so mnou sedí  tiež a snaží sa užiť si jeho prvé hokejové majstrovstvá. Celkom ho to chytilo, akurát vyššie spomínané technické problémy ho v tom brzdia. Počas olympiády so mnou poslušne vstával o tretej, štvrtej ráno pozerať všetky zápasy. BBC bolo také láskavé a hodilo hokej do svojho programu.

V zúfalstve obzerám najbližšie letenky na Slovensko, všetko drahé. Chcem sa tešiť so všetkými doma, chcem vykrikovať Slovenskóóó na ulici a mať zimomriavky, chcem navigovať zahraničných ku štadiónu, piť litre piva, objímať sa s kamarátmi, nadávať s nimi, keď naši na ľade 'spia'. Ako dnes s Nemeckom. :( Chcem sa udrbávať na Girl, keď je zase niekde zavesená na zahraničného a prosí ma, aby som sa jej ho pomohla zbaviť. A keď sa zbavím, je na mňa zlá, že som bola naňho zlá. A na druhý deň dostanem aj tak zdrba, že som ju v tom nechala.:) Chcem veľa jednoduchých vecí. Nemusím byť priamo na štadióne. Stačí mi byť len medzi svojimi. Užívať si krásny čas súdržnosti a vzrušenia z hry.

Najzvláštnejší pocit, ktorý mám je ten rozpor vo mne, že strašne chcem, aby naši vyhrali, ale zároveň nechcem. Aby som neľutovala, že som pri tom nemohla byť. Bije sa to vo mne, neviem si pomôcť, prepáčte. Viete, ten pocit, keď sa vás niekto opýta, či si pamätáte majstrovstvá 2002 a vám sa v momente vybaví, kde ste boli vo chvíli, keď sme hrali so Švédskom, či Ruskom. A naskočia vám zimomriavky, keď v telke premietnu najlepšie momenty zápasov. Ten pocit mi bude chýbať. Pretože ja si po otázke, kde som bola na MS2011 len povzdychnem a spomeniem na osamelé fanúšikovanie pred sekajúcim obrazom na monitore.
Každopádne, ja 'jednu za život' príležitosť nebudem môcť využiť, preto ma vyslovene serie, ak tí, čo to majú, ako by Angličan povedal 'for granted' si nájdu hocijakú, teraz už nepodstatnú sprostosť na hundranie. Ak sa im nepáči, kľudne vymením hodinové hľadanie vhodného streamu za 2 dni na Slovensku.