Saturday, February 27, 2010

... Málo som ja vedela (3z52)






Mám problém s názvami článkov. Ale to bude asi tým, že chcem napísať názov skôr ako viem, o čom článok vlastne bude. Tie 3 bodky teda boli prvotný "názov" článku, ten zvyšok po dopísaní článku.

Takže: Asi pred 3 týždňami som bola na pohovore. Prvom, odkedy začala kríza. Nie, žeby som nechcela chodiť na interview, ale ponuky práce - konkrétne tej mojej - sa stali chráneným druhom na internete. Keď sa nejaká vyskytne, musíte reagovať hneď a hýčkať si ju, vypiplať životopis ešte viac, než už je, napísať krásny sprievodný list a čakať.

Tak aj bolo. Bola som sťastná prešťastná, keď ma pozvali na interview. Nijak zvlášť som sa nepripravovala. Nikdy som to predsa ani nerobila. Bola som vždy sama sebou, nikdy nie nervózna. Veď tomu, kto hľadá ide len o to, nájsť správneho človeka, s ktorým si takzvane "sadne", teda pokiaľ spĺňate všetky ostatné predpoklady, kritériá a požiadavky.

Došla som, pokecali sme, ukázal mi pán riaditeľ teda že čo to oni vlastne robia. Mne v očiach iskričky zahoreli, lebo to bolo úúúúplne veľmi podobné tomu, čo som robila doteraz, teda som sa cítila už na koni. Keď mi ešte povedal, že im došlo 40! žiadostí a pozvali na pohovor len 3 ľudí vrátane mňa, už som ani veľmi nepochybovala, žeby to nemal byť úspešný koniec. Dokonca im ani nevadilo, že idem na Univerzitu od septembra a že teda budem pre nich môcť pracovať 4 dni v týždni.

Lenže potom prišiel deň D a žiadny sľúbený telefonát a bolo mi to všetko jasné. O 2 dni nato mail, že si vybrali iného kandidáta. Nedošlo mi totiž, že v čase kríze sa musím snažiť extra mega viac.

Poprosila som si feedback a víťazný kandidát prosím pekne so sebou doniesol svoje portfólio, všetky originálne dokumenty ako vysvedčenia, diplomy, referencie, ktovie,možno aj rodný list, prieskum o firme vytlačený na ďalších hárkoch. Mimochodom prieskum som si robila aj ja, ale nepokladala som za dôležité tlačiť si ho na papier a nosiť na interview.
Potenciálny zamestnávateľ sa vo feedbacku o mne vyjadril, že som bola slušná, priateľská, osobná, ale nedoniesla som to všetko, čo úspešný kandidát.( Akoby 4 roky praxe v odbore nehovorili za všetko).

Nestačí mať všetko vypísané v  CVčku. Potrebujete dôkazy! 

Prečo ma to zaskočilo? Lebo to bolo prvé interview počas krízy. Predtým sa na diplomy  pýtali až potom, ako si vybrali kandidáta. Portfólio som hádam potrebovala akurát tak tesne po skončení školy, keďže som sa nemohla preukázať skúsenosťami v odbore. A prečo som nasratá? Preto, že JA som nemyslela dopredu, že som to nebola JA, kto doniesol portfólio a všetko ostatné.
Ako málo som len vedela, hlúpa. Nevadí. Dobre vedieť, ako uspieť. A vlastne je lepšie len "zabudnúť" portfólio a byť označená za milú, priateľskú a slušnú ako mať za tašku výkresov a správať sa  ako retard.

Takže už asi tušíte, čo je mojim cieľom budúci týždeň. Jasné, že vytvoriť si portfólio. Výkresov mám habadej, akurát ich vytlačiť a doniesť za kufor na ďalšie interview. Do ďalšieho kufra nahádžem všetky certifikáty, referencie, diplomy a vysvedčenia od 1.A vyššie a JASNÉ, že budem totálne dokonalá. :)



Tak držte prsty.

Sunday, February 7, 2010

Rekapitulácia ničoho v chaose (2z52)




Mám 29, na oboch účtoch mínus pár stoviek Eur, či libier. Nevlastním žiadnu nehnuteľnosť, nemám prácu, nie som vydatá, nemám deti a spokojného manžela. Nemám veľa priateľov v kontakt liste, z ktorých by som si mohla reálne vybrať niekoho na piatkové posedenie po práci pri vínečku. Nemôžem si dovoliť ísť pozrieť ani tých starých priateľov, za ktorými sa mi cnie.

Mám boyfrienda a na tom lipnem, lebo nemám na čom inom. Patetická a zúfalá. Mám boyfrienda, na ktorého si vylievam všetky zlosti a trápenia za ktoré on nemôže. Mám boyfrienda, z ktorého som si urobila fackovacieho panáka, lebo je jedinou bytosťou na komunikáciu. A áno, je skvelý, lebo napriek tomu všetkému je ešte stále tým mojím boyfriendom.

Všetko spôsobila jediná jedna maličkosť. Kríza. Nie tá stredného veku, od tej mám hádam ešte ďaleko. Len tá smiešna ekonomická, ktorej nik, kto nebol vyhodený z práce, neverí, že sa vôbec stala. Nie, neviním krízu za to, že som slobodná a nemám deti. To som na úvod pridala len preto, aby celý tento článok vyzeral dramatickejšie. Ja vôbec netúžim mať rodinu.... Zatiaľ.

Ale napríklad takých priateľov nemám šancu si urobiť bez práce, bez spoločenského života, medzi 4 stenami. A už vôbec nie v tejto zelenej krajine, ktorá sa tohto roku môže premenovať na bielu. Nájsť si TU priateľov, to vám, milí moji vravím, to je VÝZVA. Oni sú tí angličania predsa len iní. Prihovorím sa niekomu v pube, len tak, zo srandy, chcem nadviazať konverzáciu a dotýčný/á na vás pozrie akoby ste mali na čele vytretý kus čokolády čo pripomína niečo iné tiež hnedej farby.

Minule som sa tu sťažovala, aké ľahké je v Anglicku dostať sociálnu podporu. A že ju vlastne ani nechcem, ale potrebujem, lebo som totááálne na mizine. A áno, je to tu veľmi jednoduché. Ak máte 10 detí, žiadnu prácu, nemáte na nájom a manželka čaká vaše 11te, tak je to veľmi jednoduché. Bohužiaľ som slobodná, bezdetná a zdravá. Nemám nárok na nič. Takto to chodí asi všade. Platila som dane, platila som poisťovne. Teraz som potrebovala na mesiac, či 2 pomoc ja a obálka s nápisom, na ktorý som si tu už v podstate zvykla - you are not eligible - sa mi vysmiala do ksichtu.

Tak zase naspäť k pasáži 2 a boyfriendovi, ktorý zaplatil nájom, nakúpil jedlo, zaplatil zubára aj lístky na autobus do novej práce. Výplata o mesiac. Hurá. Snáď pokryje všetko, čo som si napožičiavala kde-tade a hádam aj ten mesačný nájom za marec.

Je zaujímavé, ako málo človeku stačí v takej situácii ku šťastiu. Moje krátkodobé sny sa zcvrkli z "našetriť na dovolenku pri mori, prípadne si kúpiť plazmu" na "zaplatiť nájom, nakúpiť jedlo na týždeň a našetriť na zubára".

Na niečo toto celé aj tak bolo dobré.  Niekoľkomesačné trápenie ma naučilo zopár veciam:
Hoci si vždy, keď budem mať dostatok peňazí budem chcieť kúpiť niečo pre potešenie duše, či očí, toto trápenie bude ako takým mementom, či výkrikom POZOR, zajtra už tak dobre byť nemusí. Načo plánovať mesiace dopredu. Aj tak budem raz hore, raz dole. Či už vlastným pričinením, alebo nejakým tým zhora.

A neviem, čo som týmto celým článkom chcela povedať. Toľko vecí sa deje v mojom živote, že sa v hlave nejak pomiešali a vyšla z toho táto zlátanina, ktorá by možno mala byť rozdelená do 3 osobitných častí.
No nič, nabudúce to bude snáď niečo komplexnejšie.






Monday, February 1, 2010

Začíname (1 z 52)

Takže prvý článok z mojich 52 (do 31.01.2011 pre neznalých) záväzných  bude nie celkom kóšer, keďže som sa rozhodla napísať tu super tajný zápisok z pred 15tich rokov. Áno, denník som si písavala asi takých 15 rokov. Včera som zistila, že minulý rok tam mám až neskutočné 2 zápisky: LOL. Prd. Len jeden jediný. Ten pred ním je totižto z Vianoc 2008. A ten jeden jediný je z 22.5.2009. Takže redne to, redne, aj keď netuším, prečo vlastne. Ale tohto roku to nebude vôbec vadiť, keďže prechádzam na elektronickú formu. Hip-hip-hurá internet.

Aj tak, štve ma to. Ani neviem, prečo vlastne. Asi preto, že čítať na papieri históriu z pred 15tich rokov je fakt úžasné. Zmena písma, zmena vkusu, nálepky rôznych kapiel... Niektoré už ani neexistujú. Niektoré neexistujú v mojom TOP rebríčku už riadne roky a niektoré ani neidem vypísať, lebo by som sa hanbila jak pes.

Takže tu to je, prosím pekne. 31.1.1995 18.40 utorok
Dnes som bola šokovaná. Zobrala som si vysvedčenie a čo vidím? Jednotku z matiky! Zase som nazbierala pomarančovú kôru a dokopy mám 810g. Keď som vošla do triedy, Jana, Peťa, Viera a Dáša spustili Happy birthday to you. Zajtra je besiedka a ideme do divadla. Včera mi prišla pohľadnica od starých rodičov a dnes aj balík, ale mamka ho ešte nebola z pošty zobrať.

Koniec zápisku.
Ach jaj, zlaté bezstarostné časy. :) Dnes už zbieram pomarančovú kôru len na stehnách a pohľadnica od starých rodičov mi došla do mailovej schránky. Btw. neznášala som polročné vysvedčenie počas školy. Aby som mohla mať darčeky na narodky, na vysvedčku museli byť odvrchu až nadol samé jednotky.

A na záver úúúplne offtopic, ale musím sa pochváliť, lebo by som asi explodovala od pýchy. Môj prvý pokus vo photoshope, ktorý sa mi nenormááááálne páči. A áno, idem na Klimta, lebo milujem Fimfárum. :)