Monday, April 26, 2010

(14z52)Prekvapujúco-beznadávkový článok alebo dnes som nenatrafila na idiotov


Celulitída, strie, červené žilky, suchá pokožka. 30-ka na krku je synonymom  všetkých menovaných. A bohužiaľ si na takýto slovník musím zvyknúť. Respektíve sa ho snažiť aspoň kúsoček oddialiť.

Pamätám si presne, ako to celé začalo. 25- ka na krku, prvá sedavá práca po skončení univerzity a už som sa viezla. Nenápadne, pomaličky. Vysedávanie na riti, žiadny pohyb okrem behu na 50-ku, pravidelné obrie obedy v reštauračke oproti kanclu, pravidelné večerné posedenia na kofole po práci. V kúpelni by ste našli tak maximálne sprchový gel a šampón. A keď sa mi chcelo, som sa natrela dokonca telovým mliekom. Raz za mesiac. A čo je najdôležitejšie - teraz dávam radu všetkým 20-kam, aby sa poučili na mojej chybe. Nemala som ŽIADNE zrkadlo väčšie než 19-palcový monitor. To je zásadná chyba. Zrkadlo, ktoré potrebujete na testovanie sa začína od koberca a končí nad vašou hlavou. Teda aby ste sa v celej kráse videli. Ja som si naivne myslela, že ešte stále môžem zjesť, čo si len zmyslím a nebude to mať žiadny účinok na mojej váhe. Ako som sa len mýlila. Po 25-ke sa to celé - "začínam sa podobať na svoju matku, ble" - zobúdza a samozrejme VEĽMI nenápadne. Pokiaľ nemáte spomínané veľkoplošné zrkadlo.

Čiže som nenápadne za 2 roky strávené v kancli pribrala asi 9 kíl. A ani som si to NEVŠIMLA! Pokiaľ niekto doma nevyrobil rodinné foto a vtedy som sa uvidela. To odkiaľ tá riť a tie stehniská? A z tricepsov bol zrazu cmar. Kde sú moje svaly? Čo tam robia tie želatíny?

Vtedy som ešte netušila, že bude už len horšie. Ale predtým muselo byť lepšie, aby sme ostali v karmičke. Presťahovala som sa do Englandu a čuduj sa svete, za rok som schudla 10 kíl. Čiastočne zo stresov o svoju budúcnosť, čiastočne z boyfrienda, ktorý ma dostával do nenormálnych stavov. (My sme to mali totižto úplne obrátene, žiadne romantické prvé mesiace. My sa k lepšiemu ešte len približujeme zo sračiek, na ktorých bol tento vzťah založený).To boli časy, keď som žila len na káve a cigách. Do toho sem-tam frankfurtské párky, čo sa mi najviac podobobali na spišské. Mňam.




Taká som bola so sebou spokojná. Žiadna posilka, žiadny jogging a iné nudné repetatívne činnosti. 54kg - oné zrkadlo v dočasnej kúpelni bolo, takže som sa po sprche kochala nad telom, aké som hádam nemala od 15-tich. Dokonca tam bola aj váha, tak som každý týždeň čekovala, či sa mi to fakt len nesníva. Nevadili mi ani poznámky kamošov, že som vychudnutá. Konečne som mala TELO bohyne. Až na tie moje miniatúrne lentilky, ehm. O tom potom.

A potom som prestala fajčiť. Ó áno, aké to je super, aká som JA super, zvládla som to, po 12 rokoch šlukovania. Nasledoval ďalší podstatný krok a to nasťahovanie sa ku boyfriendovi, ktorý ma napchával žrádlom a napchával a momentálne plačem od zúfalstva ako sa ja snažím napchať do riflí z minulého leta. Sedem kíl naspäť za amazing 7 mesiacov. Postavím sa pred zrkadlo, ktoré má boyfriend v spálni. (Áno, chlap má TO zrkadlo a ja som žila svojich 29 rokov len s malým zväčšovacím na jebáky na ksichte.)

Takže sa postavím a civím na tie stehniská a kolená, civím na tie "kuracie" nohy - viete, ako kuracia nôžka na nedeľný obed. Členok žiadny a stehná jak od šprintérky na 100 metrov. Akurát že namiesto svalov je tam želatína. Celulitída je už viditeľná bez stláčania kože. Len si tak trochu pohupsám a už sa vystavuje. Na zadok pôsobí gravitácia viac a viac....

Preto tie hodiny tanca, preto tenis cez víkend a preto 10km chôdze do a z práce. To len aby som si UDRŽALA váhu. Na chudnutie by som potrebovala asi 50km denne a 10 hodín tanca týždenne. A kúpeľňa? Potrebujem pomaly príručný cestovný kufor na všetky prípravky, ktoré na seba cápem.
Na takéto: sprchový gel, masážna rukavica, telový píling, telová zvlhčujúca pena, píling na tvár, pemza, šampón, kondicionér, vosk na fúziky, pinzeta na chlpy náhodne pohodené po tele - áno, testosteróny sa hlásia. Po sprche: telové mlieko spevňujúce - masáž, hydratujúci krémik na tvár a krk- denný alebo nočný, nočný krém na ruky alebo denný krém na ruky, nočný krém na chodidlá. Ach jaj. Keď na to tak kukám, vyzerá to, že len samotné sprchovanie mi zaberie pol dňa.
Hej, máte sa načo tešiť, dvadsiatky. :P

Prečo by som do seba nenatlačila počas písania čokoládový Trifle, že áno? No a čo. Nemôžem si predsa odoprieť všetky dobré veci na tomto svete. Okašľať aj celulitídu a starnutie. (Na 5 minút). Pretože zajtra budem zase ochkať na váhe. A pred zrkadlom.
Ináč odporúčam Sanctuary Spa Covent Garden kozmetiku. Veľmi príjemná. :)

Sunday, April 25, 2010

(13z52)Nemôže byť dobre večne



Uplynulý týdeň by som opísala ako extraordinary. Síce viem, čo to slovo znamená, aj tak mi to do gebule nejde, že ako zo slov extra a normálny môže spojením vzniknúť výnimočný. (Koniec úvahy)
Napriek tomu bol môj týždeň extra výnimočný. Zrazu sa z počtu pracovných príležitostí rovnému 0 zdvihlo číslo na 6! Veď som vravela, že karma účinkuje. Ale tento týždeň to bola extra karma. Nie, žeby som 6 jobov nechcela, ale pri počte hodín, ktoré má deň, čiže 24(keby niekto nevedel) by som to ani pri najväčšej vôli nestihla.
Takže som to musela preriediť a ostala som na 4 kusoch. Ani jeden z nich nie je na plný úväzok, všetky sú viacmenej flexibilné a radi sa prispôsobia jeden druhému. Nádhera, že? Tiež si myslím.
Takže by som sa mohla nazvať Administratívna pracovníčka - CAD Technička - Tlmočníčka. Čiže sa v globále môžem rovno nazývať Ička. Bez P na začiatku ako ináč - pre tých tvorivejších
.
Všetko bolo fajn, v piatok som poskakovala ako opica na street dance hodine. Strašne sa mi to ináč páči, len keby to niektorí tam nebrali až tak vážne. Tancujeme totižto na jednu piesenku, čo neviem, kto spieva, ani ma to moc nezaujímalo. Hlavne, že tancujem a že želatíny stehnové poskakujú so mnou.
 Na konci hodiny sa trénujúci pýta, či všetci máme kópiu piesne na trénovanie doma, keďže cvičíme choreografiu, s ktorou sa budeme koncom mája strápňovať v centre mesta. A ja vravím, že ani nemám šajny, kto to spieva. Tak sa mi dostalo zopár ľútostivých úškrnov. Reku, šak ja som skôr rock a metal, nie takéto oné natriasačky.A okrem toho, mne je jedno, na akú hudbu tam tancujem. Som hneď dostala školenie, že ŠAK TO JE 50CENT, ty ťapa. A to školenie som dostala prosím pekne od týpka, čo bol na tej hodine druhýkrát, nemá zmysel pre rytmus a hudbu, nevie okopírovať základné kroky, ale hlavne, že vie, kto je skurvený 50Cent. Že áno? A ty vieš, kto je Guano Apes a Sepultura a Billy Talent a Papa Roach, frajer?

Tak mi trochu, debíííílek, pokazil inak celkom fajn týždeň. Neva. Lenže mi potom celý víkend dokafrala migréna (začala presne po tom, ako som sa vyjadrila, že juchú, hlava ma už nebolela ani nepamätám. Prisahám, fakt, akoby tam niekde tá blbá bolesť čakala presne na túto hlášku) a ešte tí chuji, čo s nimi môj boyfriend býva. Chvalabohu, už nie dlho. Hľadáme si vlastné hniezdočko, kde budem nadávať už len jemu. Proste vyhúlené hlavy, čo nemyslia na nič iné než na gandžu 24/7 a tento týždeň vylomili batériu v kuchyni, tak tam tečie voda už 4. deň a boyfriend platí účet za vodu. Jasné, šak prečo by ich to potom malo trápiť? Tak boyfriend pekne vypol hlavný prívod vody a keď sa dementi zobudili ráno o 13.00, bolo z toho veľkééééé haló. A samozrejme bol najhorší môj zlý, zlý boyfriend, čo si to, teda dovolil, opovážlivec. Ale musím uzrejmiť, že sú vo veku 20-21 rokov. Čiže ešte štence nevychované, hlúpe, anglické, lenivé, špinavé, sebecké, kokotné. Fuj. Neznášam ich. Vážne.
2 mesiace, Vodnárka, 2 mesiace. Ešte dobre, že môžem bývať aj u seba, keď už mám týchto prasiat plné zuby.

A ja som si myslela, že tento článok bude konečne niečo pozitívne a nie len nasratá výlevka. No ale veď čo už, keď som nerváčka?
Pozitívum nakoniec. Hlava prestala konečne po 35 hodinách bolieť. A to som vyžrala skoro celú krabičku Paracetamolu a iných bojovníkov proti bolesti. Ale zato zo svojho zoznamu vecí, ktoré som chcela urobiť tento víkend som neodškrtla ani jednu jedinú. Zabijem sa? Aj také chúťky som miestami mala. Myslela som na gilotínu a ako pekne by ma odstrihla od bolesti hlavy. Mňam.


Tuesday, April 20, 2010

(12z52)Nerváčka



Hej, to som ja. Odkedy si pamätám. A ešte k tomu aj netrpezlivá. Hodila som so všetkým, čo sa mi kedy nedarilo, alebo niekomu sa darilo rýchlejšie ako mne. Napríklad s háčkovaním, pochopením učiva, maľovaním veľkonočných vajíčok. Všetko letelo v momente, ja som sa triasla od zlosti a slzy mala na krajíčku.

Bohužiaľ som sa vôbec nezmenila. Stále chcem byť vo všetkom prvá, najlepšia a najsamsuper. Ak sa mi náhodou v niečom nedarí hneď od začiatku, jebnem s tým a pravdepodobne sa k tomu vrátim o pár dní, týždňov alebo nikdy. Tak ako naposledy so štrikovaním. Tá prvá ponožka, čo som uštrikovala nebola tak celkom úplne prvá. Mala svoju predchodkyňu, ktorú som zmyslov zbavená krvilačne vypárala, lebo mi ušlo jedno očko a ja som nevedela, ako ho nahodiť naspäť, tak som ponožku zvliekla z ihlice a utrhnutá z reťaze párala a párala a slzy tiekli potokom - za toľkou prácou, za toľkými hodinami, za bozkom v tráááve, ech, nič, šibe mi...

Ja ani neviem, či je to charakterová vlastnosť, alebo som sa nakazila od nejakého člena rodiny. Veľmi som sa nemala od koho, keďže som bola prvorodená vnučka a do svojich 4 rôčkov jediná. Tak prečo sa furt rozrevem, ak niečomu nepochopím v MOMENTE zaraz? Pamätám si od základky po výšku, stááále som revala a revala, keď som niečomu nechápala. A to vám poviem, že na strojarine je toho po prdel na nechápanie. Potom som sa trochu ukľudnila a niekto mi to vysvetlil a už to šlo. Myslela som si, že z toho vyrastiem, ale 30-ka na krku a nič sa nedeje. Mám sa báť? Mám volať na Linku dôvery, či čo ako?

A aby toho nebolo dosť, mám v sebe aj Skrytú nerváčku. Tú, ktorá neznáša nespravodlivosť, krutosť, rasizmus, hnusných ľudí, vygumovaných ľudí a tak. Lenže tá sa nervuje len vo vnútri. Ako dnes napríklad. Jeden (pre útlocitnejšie povahy POZOR, teraz príde veľa nadávok) kokot anglický vymrdaný, ešte aj ryšavý a s bradou dnes cúval s autom a skoro nacúval mne na moje chodidielka. KOKOT. Wanker!Twat! - to máte v rámci vstupnej lekcie o anglickom slangu.  Akurát som prechádzala cez takú cestičku, čo viedla len do dvora akejsi firmy (no nielen akejsi, ale boyfriendovej firmy, lebo odtiaľ kráčam ďalej do svojej práce), nastavovala som si pesničku na mp3 a kráčala si, keď tu zrazu v plnej cúvacej rýchlosti mi to nacúval asi tak 2 centimetre od mojich nôh. Ja úplne v šoku a ešte k tomu rozospatá, som si začala mumlať niečo ako "Wtf, fucker?" Pretože keď som v strese a šoku, zabudnem všetky anglické nadávky a v hlave mi ostanú len rôzne formy slova fuck. Ako fuck off, fuck you, fucking, fucker a samotné fak. Ma zaujíma, či mi to vyhodí anglické nadávky.

A ten vydrbaný kokot ryšavý mi ešte začal nadávať a gestikulovať. Na prázdnej ceste, bez áut, bez chodcov, žiaden dôvod sa ponáhľať a už vôbec žiadny dôvod sa ponáhľať cúvať. Mne, čo som tam v šoku stále a nemohla sa pohnúť, lebo zastal rovno tak, že mi zahatal cestu predo mnou. Tak som ho obišla, ukázala prostredník a kráčala ďalej, ešte furt v šoku, ale v hlave už konštruujúc, čo by mu Nerváčka skrytá vo mne ukázala naozaj. Lebo skrytá nerváčka by sa nesrala s prostredníkmi, ktorých asi, dement, videl vo svojom živote hojne. Nerváčka by otvorila dvere, ktoré boli rovno pred ňou, keď zastal a vyfliaskala ho, chuja ryšavého, neooholeného, ani by sa nestihol spamätať, čo sa deje.

A tak to je so mnou stále. Ja si vždy len slastne predstavujem pomsty a ublíženia na zdraví všetkým hnusným, odporným, sebeckým ľuďom, čo mi skrížia cestu a vyšokujú ma na pol dňa. Skutek utek, lebo som čo? Posera. Alebo som vlastne len veľmi múdra. Lebo múdrejší ustúpi. HA! Aký pekný záver. No to som teda nečakala. Lenže ja som nečakala vlastne nič od dnešného článku. Ja som sa chcela len vyventilovať.

A tuhľa mierumilovný obrázok jari v Sheffielde pre tých útlocitných, ktorí neposlúchli moje rady a ostali v šoku z mojej úbohej slovnej zásoby. Hej, ja viem byť aj romantická, keď akurát nehreším ako kočiš. Kvalita fotky úbohá, ale keď ja len tak za behu som fotila a ešte k tomu mobilom. A plot sa mi vo photoshope retušovať nechcelo.:D


Sunday, April 18, 2010

(11z52)Nie, ja nie som opica z pralesa



Sedím tu už 5 minút, viem presne, čo chcem napísať, ale Formula 1 mi zabíja myšlienky už v zárodku tým svojím Zuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuum, zuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuuum.
Napriek tomu som rada, že boyfriend má rád Formulu a nenávidí futbal. To by som musela takéto trpieť oveľa častejšie v roku popri tých UEFA pohároch, Lige majstrov, Majstrovstvách sveta, domácej lige, sobotňajšom zápase na neďalekom štadióne a tak. Hej, viem dosť o futbale, čo? Bohužiaľ, aj takého frajera som mala. Že som vedela všetky tímy Ligy majstrov, dokonca aj mená hráčov a ktorý tím predal koho inému tímu. Môj obľúbenec bol Zinadine Zidane, btw.
 Zuuuuuuuuuuuuum trpím len každý druhý víkend, a aj to len určitú dobu v roku. A okrem toho, je to celkom zaujímavé. Len mi vysvetlite, akú schopnosť tí chlapi majú, že nás prinútia sa zaujímať o futbal, hokej, formulu a tak dááále a my ich ani zaboha nevieme prinútiť vysávať, poumývať riad a čítať knihy. A vôbec, správať sa trochu viac sofistikovane. Ja s ním môžem viesť polemiku o tom, prečo by Kubica mal vyhrať tohtoročné GrandPrix. Ale vášnivú diskusiu o Fride Kahlo, alebo poslednej knihe Murakamiho - to nie, to ho môžte rovno zabiť.


Mimochodom, toto vôbec nie je téma, o ktorej som chcela písať. Téma je: Východná Európa. Zaujímalo by ma, čo sa vám zobrazí ako prvé pri tomto slovnom spojení. Hmmmm, Východná Európa.
Ja to beriem pomaly už ako nadávku. Hneď aj vysvetlím. Netrápi ma poloha Slovenska, netrápi ma ani keď ho niekto niekedy zaraďoval do východnej Európy. Dokonca ma ani netrápi, že 3/4 ľudí ani nevie, že sa Slovensko vyskytuje niekde v Európe. Ako nadávka mi znie z jednoduchého dôvodu. Čo sa priemernému Angličanovi vyjaví v hlave pri zmienke o východnej Európe? No predsa ekvivalent k nejakému domorodému neobjavenému kmeňu niekde v Južnej Amerike. To sa im objaví.

Preto odkedy som v Anglicku, bojujem proti tejto nevedomosti. Stále zdôrazním(po odpovedi, že som zo Slovenska, nasledovanej tupým výrazom v tvári, v lepšom prípade zasvieti žiarovka a dotyčný víťazoslávne skríkne Czechoslovakia), že my sme Stredná Európa naveky a nikdy inak.  Nielen z toho dôvodu, čo pre nich Východná Európa predstavuje. Aj preto, že my SME v strednej Európe. (Prepáč mi Ukrajina, Rusko a všetko na východ od nás - vy sa z tejto nálepky vylízať už nemôžte). Taktiež ma hnevá, že pre nich vôbec niečo také predstavuje napriek tomu, že ďalej ako v anglických rezortoch Španielska, Egyptu a Turecka neboli.

Po prvých pár týždňoch mal boyfriend strašne vtipné, ale seriózne! otázky typu: a máte tam internet?.
Už som si myslela, že som mu všetko dostatočne vysvetlila, keď ma včera zabil otázkou, či máme diaľnice. Reku, ešte furt nie je spojený západ s východom úplne, ale diaľnice máme odkedy si pamätám. Lenže on si dá odo mňa vysvetliť.

Iná fajnová skupina je tá, čo akože chápavo pokýve hlavou, že aháááááá, tak vy ste celkom moderná krajina, ale aj tak viete, že si furt budú myslieť to svoje. Na takúto skupinu som vyskúšala následovné:
Po otázke, či máme anglické pesničky v rádiách vravím, že, ale kdežeeee, my vlastne žijeme ešte na stromoch, lovíme mamuty, a vidíte hentoho holuba tam? Tak toho mi moja mama poslala pred 2 týždňami s pozvánkou na obed, ktorý bude o mesiac.

A predstavte si, VTEDY, keď som sarkastická jak sviňa, mi konečne uveria, že na Slovensku nemáme o nič menej než tu. Možno nie na tej istej úrovni, ale šplháme sa tam.

A kam tým všetkým mierim? Dnes sme boli hrať tenis. Milý deduško mal na starosti kurty a keď sme dohrali a prišli si po depozit, započul môj prízvuk a hneď vyzvedal, odkiaľ som. Tak vravím, že Slovakia a jemu sa rozžiarili oči a porozprával o spoznávacom výlete( a teraz POZOR) po STREDNEJ Európe. Síce neboli na Slovensku, ale pospomínal Prahu a Budapešť. Normálne som mu chcela vlepiť pusu na čelo, že sa konečne raz niekto trafil. A verím, že takých ľudí bude viac a viac vďaka mojej snahe upozorniť každého na chybu. Pretože východná Európa sme boli za čias Železnej opony, keď sa Európa delila len na Východnú a Západnú. Niektorí však tento fakt ignorujú už dobrých 20 rokov.

Napriek tomu, že na Slovensku je toho momentálne viac na hovno, než toho dobrého - počnúc politikou, končiac službami zákazníkom, snažím sa nájsť aj to málo dobrého a prezentovať nás v zahraničí dobre ako sa dá. V júni idem premiérovo ukázať Slovensko boyfriendovi, tak len dúfam, že nejaký arogantný čašník to nedojebe celé. Ja som na to boyfrienda pre istotu pripravila. Aby nebol príliš šokovaný. A keď sa nič zlé nevyskytne, tak bude len príjemne prekvapený a v to strašne moc dúfam.

Thursday, April 15, 2010

(10z52) Hurá, dobieham zameškané alebo Patizón ako sexsymbol? No vám musí jebať.



Kto by to bol na mňa povedal, že napíšem 5 článkov za 5 dní? Síce sa musím priznať, že to viac menej spôsobili reakcie pod nimi. Predtým neboli žiadne, tak som sa ani nesnažila. Ale teraz, keď už mám 4 nasledovateľov, neviem sa dočkať, kedy sa s vami podelím o zážitky dňa. Píšem, akoby som bola osobná asistentka Johnyho Deppa. :D
Ráno, prvé, čo robím, keď rozlepím oči, zapínam gmail na iphone (veta tretieho tisícročia ako sa patrí) a čekujem, či nejaký koment náhodou nepribudol. A Wicked lady ma furt poteší. Kujeeeeem.

V práci sa všetko zase dostáva naspäť do normálu a včera večer som stretla karmu. Zase raz. Viete, normálnu karmu karmovitú, keď si myslíte, že všetko je napiču, budúcnosť neistá a zrazu drb a veci sa samé od seba mierne upravia. Tak bolo včera večer, keď karma v podobe kamarátky spolubývajúcej navštívila náš veselý domček a spôsobila, že ja potrebujem job a kamarátka potrebuje administratívnu pracovníčku.Čisté puzzle. HA! Žiadna náhoda.

Nie je to na plný úväzok, ale na pozliepanie rozbitej súdnosti stačí. Tak, a stačilo o práci.

Keďže som tu už spomenula jednú celebritku, tak mi nedá trochu pokritizovať. Za toto ma Klára asi zabije, no ale ja proste nemóóóóžem byť ticho.
Hláste sa, kto máte radi Twilight. Hneď putujete do Ignore listu. :P
Pri prvom dieli sa ešte dalo. Bella sa prisťahuje k otcovi a tam sa zaľúbi a on je nanešťastie upír a ešte aj chodí na školu, chápete. Upír chodí do školy 10 rokov, nevadí, že v prváku vyzerá rovnako ako v osmičke. A tu u mňa prichádza kameň úrazu, lebo ja NEPOCHOPÍM, ako môžu ženy šalieť za Patizónom alias Edwardom. (Robert Pattinson)

Veď len kuknite na fotku a ruku na srdce: Predstavte si, že to nie je slávny holý vúdsky herec, ale že stojí pri bare na dedinskej zábave V Hornej Strede s Fernetom citrusom v ruke. Ja niežeby som si  4-krát premyslela, či sa s ním dám do reči. Ja by som sa s ním hlavne nedala do reči už len z toho dôvodu, žeby som oňho ani okom nezavadila, takže by som vlastne ani nemala nad čím premýšľať.


Hej, hej, z imdb.com to mám. Bububu. Boyfriend ma tu straší, že to sa nesmie. Ale že sťahuje programy a filmy, to ho netrápi vôbec.

Toť vsio k môjmu vkusu. Dáááále, Twilight číslo 2. Tak tu som sa celých neviem koľko minút (ale boli nekonečné,jak čakanie na výsledok tehotenského testu) pýtala sama seba, prečo som to ešte nevypla a nešla robiť niečo užitočnejšie. A že prečo? Lebo som sa celých neviem koľko nekonečných minút snažila prísť na to, prečo sú ľudia z toho takí hotoví a dúfala som, že do konca filmu to zistím. Strata času. Neprišla som na to.

Ďalšou vecou, ktorá ma ako tak udržala pri zmysloch bol tento NAOZAJSTNÝ krásavec:

Áno, tiež imdb.com. Ok?

A potom? Potom sa dal v polovici filmu ostrihať, čím to samozrejmé celé dosral. Celé zle. To už ma držala len spomienka na Kláru a sľub, že si to pozriem. Soráááč.

Potom tam už ostala len Bella "chudinka" sama (ináč veľmi dobre vyzerajúca šuška), lebo upír sa na ňu vysral a šiel vycuciavať iné zvery. A tá tam chodila so svojou ovisnutou sánkou, jak znudená 15-ka, čo nemá čo na práci a rozmýšľala, že prečo si do jej krku Patizón nezahryzol, sviniar jeden. Ten istý zkysnutý ksicht, akurát v noci, keď ryčala jak sviňa pred zabíjačkou dala tej svojej postave nejaký zaujímavejší výraz. Ja som jej tak chcela akurát vraziť, nech sa spamätá, cicina. Celá v depresii, lebo vychrtlý syn vápenkára, čo má asi 150 rokov sa na ňu vytoto. A ju vypracované opálené telo s indiánskymi koreňmi a DLHÝMI vlasmi netrápi. No čo vám poviem, riadne ma vytáčala.
A potom bol koniec, lebo Patizón nabehol odkiaľsi z Talianska naspäť. A ja vlastne ani neviem, ako to skončilo, lebo veď vravím, že som čumela len na bicepsy Džejkoba - samozrejme až potom, ako sa dal ostrihať. 
Bella ryčala v posteli, ja som ryčala v mojej posteli, ale od nervov z nej a odrátavala sekundy, kedy skončí moje masochistické cvičenie. Stačilo mi tak asi na 50 rokov. OTRAS.
Ta tak, jak by na východe povedali.

Wednesday, April 14, 2010

(9z52) Slzavé údolie a proč bychom se netešili




  Dávam bodku za tohtoročnou zimou touto fotkou, lebo už STAČILO! Ukážka mojich minulozimných rukavíc - kupenských. Budúci rok si také uštrikujem. Teda vlastne by som mala začať včera. Ha! A Klára dobre podotkla, že plavky si asi štrikovať nebudem. Keď ma dnes napadli uštrikované nohavice, aspoň na chvíľu som spôsobila úškrn mojej tvári. Lebo dnešok veľmi vtipný nebol.

Tak naspäť k práci. Dnes sa malo rozhodnúť, či Piškóta podpíše papier, že súhlasí s ešte jedným interview. Ona súhlasila, ale vyskytla sa vyššia moc. A to súdno-anglická. Pretože tu majú právo a poriadok veľmi podobné Amerike a chcú sa ošetriť voči každému možnému potenciálnemu súdu. Tak sa krásne HR (Human resources - to nie, žeby som si myslela, že ste sprosté, že neviete, čo je HR, ale mne napríklad kým došli všetky tieto anglické stratky ako PR,HR,CBA a podobne tak to trvalo. Ináč CBA je najlepšia, lebo presne vystihuje postoj predavačiek v rovnakomennej predajni - can't be asked) oddelenie rozhodlo, že ani podpísaný papier nebude stačiť, lebo čo ak by sa Piškóta rozhodla, že ich obviní, že na ňu urobili nátlak a musela to podpísať a potom bolo interview a ja som dostala job namiesto nej a ponúkli ho verbálne v prítomnosti tretej osoby jej. No tak čo? Lebo medveď, malina, absurdistan, na piču. A tu by som mohla krásne pokračovať v mojich nonsensoch a povedať že na piču pre gaya, lebo gayovi je piča na chuja nie je. :D No tak na tejto hovadine som sa pobavila už aj ja.

Aspoň som sa pobavila trochu, lebo dnes som preplakala asi dobré 3 hodiny. Nie preto, že som nedostala job. Preto, že som si to spôsobila mojou nulovou sebavedomosťou. Že som vzdala niečo bez boja, lebo som bola hrdá bojovať a prehrať. Prehra u mňa neprichádzala do úvahy. Šéf ma  poslal o druhej domov, nech to predýcham. Ináč, bol veľmi zlatý, snažil sa ako mohol a bolo vidieť, že mu je to ľúto, lebo ako som už spomínala, chcel na tú pozíciu mňa.
Ale Vodnárka zožrala ko-losálne nič. Ešte stále predýchavam a snažím sa sústrediť na to, ako prežijem zvyšných 2 a 1/2 týždňa medzi fretkami. No sranda to nebude.

Už sa teším na hon za prácou a vypĺňanie dotazníkov. Ináč, keď už o tých dotazníkoch. Minule som mala takú kolonku, že Pohlavie: Žena - Muž - to isté pohlavie od narodenia? Som tam mohla dať, že nie, narodená Jurko, momentálne Kristína.
 A môj boyfriend sa udrbával, keď som naposledy už celá nasratá po 10-tom dotazníku na trápnu administratívnu prácu zase musela písať esej na tému: Prečo som práve ja správny kandidát na túto pozíciu?
Tak som zrúkla: Why? Because I'm not fucking retarded!
A boyfrienda volám boyfriend nie preto, že chcem byť kúl v ploce, ale preto, lebo neznáááášam slovíčko priateľ. "My s priateľom sme boli na dovolenke v Chorvátsku. .... Ja a môj priateľ chodievame na víkend k jeho rodičom." Neznie vám to totálne afektovane? Ešte slovo frajer sa mi zdá prijateľnejšie. Priateľ... Ble.

No a okrem toho je Angličan a to sa už teším ako si ho nabudúce podám v ďalšom článku s jeho ľubozvučnou slovenčinou. MILUJEM, keď niečo zapotí po slovensky nečakane. Jeho slovná zásoba pozostáva síce len z asi 30 slov, ale vie totáááálne domixovať všetko do nečakaných tvarov. Prvá veta, ktorú sa naučil bola: Ja som sprostý. :D To len taký malý preddavok. Hawk!


Tuesday, April 13, 2010

(8z52) No a čo!


No a čo, že štrikujem? Neznamená to, že musia zákonite nasledovať potomkovia. NIKDY! Tak, a už viete, aký vzťah mám k deťom. Teda k tým potenciálnym mojim. Ešte sú len potenciálne a už ich nechcem.

Tuto hľa moja prvá ponožka ever. Vďaka ti internet a youtube, že už nemusím lúštiť 100stranové návody, ale si len kuknem video: Ako uštrikovať ponožku.
Táto chudinka nemá sestru, lebo je len skúšobná. Čiže neviem, koľko riadkov som kde uštrikovala a koľko očiek a tak. Preto bude len výstavná. Keď som ju totižto vystavila na "knihu masiek"(facebook pre blondínky z Charliesu), tak zrazu pod ňou bolo 32 komentov!(Neva, že z toho bolo 11 mojich. Nepodstatné!) Toľko komentov nemala ani tá ženská, čo si napísala do statusu, že sa akurát sprchuje a všetkým mužským kamarátom predstavivosť blúdila kde-tade.

 

Chápete, ponožka sa ocitla na facebooku a hneď všetka pozornosť na ňu. Tak si akosi zvykla a dnes sa mi sťažovala, že jej bolo málo, tak reku, keď už mám 3 čitateľov, tak nech sa pochváli aj im. Tak rozmýšľam, mám ju odfotiť v sprche? Nech sa jej dostane ešte väčšej pozornosti? Hmmm, asi nie, keďže tu máme osadenstvo čisto ženské. Ale možno keby som ju premenovala na Ponožko?
No dobre, dnes mi trochu šibe. Ale za všetko môže len tá vydrbaná práca. Dnes to bolo ešte viac zaujímavé. Rozhodnutie je na Piškóte nakoniec a pokračovanie zajtra. A keďže vôbec nemám chuť o tom rozmýšľať, nieto ešte písať, tak teda Ponožko.

Ale nie, neidem vás už nudiť štrikovaním. Hoci je to úúúplná pecka. Sa vytešujem ako malé decko, že som sa k tomu vrátila. Môžem si na seba uštrikovať čokoľvek. A hlavne to bude ORIGINÁLNE! A druhé hlavne to bude veľmi farebné, lebo ja farby musím.
A tu trošku odbočím. Totižto, keď som ešte žila na Slovensku, tak som bola zakomplexovaná trápka, čo si obliekala len čierne, zelené, hnedé, modré veci. Výnimočne červené. Lebo som sa hrozila, žeby som náhodou na ulici pútala na seba pozornosť. Tak som sa snažila byť šedý priemer, hoci som sa snažila byť akože nezávislá mámvpičistka.  Viem, vylučuje sa, no ale čo už. Aj takí sme bývali. Hej, arafatka to istila. To som samozrejme ukázala, aká som ja strašná nezávisláčka. :D
Na druhú stranu, slovenské obchody, čo sa výberu týka, stoja za holý chuj. Ak ste lesbička. Teda, chápeme sa. Keby som bola lesbička, tak holý chuj by mi bol na kokot. O bože, zamotávam sa. Ale veď rozumiete.
Ale celé to bolo spôsobené asi tým - ten môj strach, že na mňa nedajbože bude niekto ukazovať prstom, ak sa vyčlením z davu - že aj ja som mala sánku spadnutú, ak sa náhodou také farebné, divné čudo po Bratislave prešlo raz za sto rokov. A tiež som ukazovala prstom, že: Sleduuuuj, kokos, to čo je?

No a v tomto mi England pomohol veľmi. Lebo tu má každý totálne na háku, čo máte oblečené. A HLAVNE, je tu neskutočný výber. Všetky farby, všetky veľkosti, všetky tvary. No a nebuď shopaholik. Som bola zo začiatku totálne unesená a kupovala som vyslovene papagájovské kúsky. A viete čo? Aj tak som pri ostatných ľuďoch v meste vyzerala strašne nudne.

Takže tu prichádzam naspäť ku štrikovaniu. Áno, chcem šialené veci a chcem si ich tentokrát aj vyrábať. Aby som bola jedinečná! Horšie len je, že sveter na zimu musím začať štrikovať už na jar. Lebo mi to trvá večnosť.

Monday, April 12, 2010

(7z52) Sága na pokračovanie



                          Toto graffiti som nedávno objavila a nepovedzte mi, že to nevyzerá ako JEBO. :D



Kokos, že čo to bolo dnes v práci? Emocionálne (emociálne? - to tá angličtina ma magorí - emotional) peklo. Juhoamerické telenovely by sa nemuseli hanbiť. Aj na 10 častí Temného anjela, či kerej onej by dnešné mešuge vyšlo. O jednej som bola tak vyfľusnutá, že mi mohli rovno posteľ vedľa stolíka pristaviť a odkväcla by som ako po ex-nutí litra vodky.
Takže po poriadku. Ráno nábeh do práce, oznam šéfovi, že nechcem ten job. Wszystko w porzadku.
Vyhýbanie sa Piškóte. Piškóta je pohovorovaná v zasadačke. Piškóta vychádza na chodbu, v zápätí SMS na mojom mobile od Piškóty: Čo sa deje? Prečo už nechceš ten job?

No PREČO, do piče, PREČO? Ona by fakt chodila do Charliesu, keby bola Bratislavčanka.
Ignorujem SMS, Piškóta prichádza ku môjmu stolu  (medzitým má zvyšné osadenstvo kanclu poradu v zasadačke) a pýta sa, čo sa deje.
Vravím(to bol skôr výbuch, než normálna odpoveď), že: No očividne potrebuješ ten job viac ako ja, tak ho maj. Je mi to jedno.
Piškóta otvorená huba, začne sa obhajovať a POPRIE všetko, čo povedala minulý týždeň a že som ju zle pochopila a bla, bla, bla.
Vravím, OK, je to jedno, máš job, nechaj tak. Piškóta vraví, že ide za šéfom a povie mu, že nechce job a že nech ho teda mám ja.   ??????????????????????????????????????????????????? hej, to je zdvihnuté obočie - tie otázniky.

Ešte taká poznámka na okraj - učím sa byť asertívna v Anglicku. Hej tu, lebo sa učím od iných a všetko tu funguje ináč. Keby ste ma poznali predtým, tak by ste boli na mňa hrdí, že som sa konečne postavila za seba - proti neprávosti. Predtým som si len tak nadávala sama pre seba, šomrala, vymýšľala celé monológy, akoby som to danej osobe natrela verbálne, ale skutek utek. Teraz, keď prídem na Slovensko a napríklad vojdem do reštiky a tam ma má čašníčka v prdeli 15 minút, hoci má prázdny podnik, tak sa zdvihnem a ODCHÁDZAM. A tu v supermarkete som vytlačila takú černošku starú spred pokladne, lebo nás predbehla akoby nič. No, nato nie som veľmi hrdá, ale to bol prvý pokus v angličtine sa povadiť. Tak som nemohla hneď trénovať na bravčovom, čo má hlavu nasadenú rovno na pleciach a nablyšťaná lysina mi odráža neóny priamo do očí. Ale odbočujem....

Medzitým si ma šéf volá do zasadačky a pýta sa, že pomenopauzové chcú vedieť, prečo nechcem ten job, že či kvôli tomu, ako sa smiali na novom gay-šéfovi v piatok! Kokos, čítajú mi myšlienky, či čo? Až také sprosté zase nebudú. Nech nie som nenávistná voči všetkým.

Tak vravím, že dobre, a rozprávam celú tú trápnu príhodu s Piškótou a so všetkým a začnem revať, lebo mi je všetkého ľúto. Hej, som aj citlivka. Šéf v šoku, vraví, že ma mal pritlačiť ráno (nie o stenu - fuj), lebo teraz už oficiálne ponúkol job Piškóte.
A ďalej vraví, že VŠETCI chceli mňa na ten post. HA. Ale to akože vôbec nemám vedieť. To máš zato, Vodnárka, že si zakomplexovaná, nesebavedomá pišula. To sa na mňa nalepilo od matky (o tom nabudúce) -tá neviera v seba.

Potom nasledovali samé superlatívy na moju osobu!!!! Po tomto si už NIKDY nebudem myslieť, že ma niekam nechcú prijať, lebo nie som English. A píšem to sem schválne, aby som si to furt pripomínala.
Takže v skratke, Piškóta vraví šéfovi, že chce ten job nechať mne, majú dlhý rozhovor, potom volajú mňa, sedíme tam ako dve kôpky nešťastia. Tentoraz reve Piškóta. No nádhera, čo vám poviem. Ja sa ospravedlňujem za nedorozumenie, ona sa ospravedlňuje za to, že sme sa zle pochopili...

Verdikt: Do zajtra sa máme rozhodnúť, že čo a ako. Piškóta mi chce nechať job. Ja to takým spôsobom nechcem, lebo by som sa cítila ako úplný chuj. Áno, chuj, ja sa často volám chuj. V rámci emancipácie.
Šéf chce pohovory absolvovať zajtra ešte raz. 
A ja si myslím tiež, žeby to bolo takto spravodlivejšie. To som ale frajerka-hrdinka, keď viem, že všetci chcú mňa, čo? No je mi na blití zo seba.

Do pierdolky, to čo som za chaos spôsobila dnes? A čo bude zajtra? Ináč, dnes sme kvôli tomuto všetkému začali pracovať okolo tretej. Hej, tento výcuc, čo som tu hodila trval asi 5 hodín v reále.
 A čo bolo ďalej, a čo bolo ďalej, to vám rozpoviem h......zajtra.

PS: Elfka si aj tak myslí, že Piškóta trepala pičoviny dnes, že to, čo ja som pochopila ako som pochopila, ona vôbec tak nemyslela. Ženy sú jebnuté.

A áno, asi zoberiem  job (Ak ho teda dostanem). Koniec-koncov, keď 50-ničky vytušili, že sa mi ich to pletkovanie asi nepáči, hádam až také drbnuté nebudú. A prachy  znamenajú nové handry. Či vlastne školné. Ale ja som aj shopaholik  - o tom tiež nabudúce. Ach jaj.



Sunday, April 11, 2010

(6z52) Nestíhačka, klasika



No čo som vravela, že to nebude článok týždenne. Ešteže tam mám ten dodatok, že stačí 52 za rok. Nemusí byť každý týždeň. Vidno, že sa veľmi dobre poznám.
 Neviem ani, kde začať skôr. Materiálu mám asi tak na 10 článkov. Lenže keď ja neviem prestať kecať a potom sa všetko so všetkým prelína a pomixuje a vykecám všetko chaoticky v desiatich riadkoch. Taká som ja, netrpezlivá.
Tak trošku vážnejšie novinky na začiatok. Včera som sa na SME dočítala o poľskom lietadle s celou poľskou elitou na čele s prezidentom. Bolo mi to veľmi ľúto, keďže mám veľmi veľa poľských kamarátov a pre ich krajinu je to desivá udalosť.
Čo ma však (ne)prekvapilo je, že som si v duchu predstavovala namiesto poľských verejných predstaviteľov tých našich a vôbec som sa pritom neprežehnávala, ani nestriasala. Podľa mňa, keby sa v tom liedadle nachádzali naši "milovaní" prezident, premiér a ten alkoholik, na Slovensku by sa vyhlásil štátny sviatok a pilot by pravdepodobne dostal čestné vyznamenie po smrti. Tak len toľko, aby ste mali prehľad o mojej slovenskej politickej (ne)orientácii.

A ďalej sa už idem - ako ináč - sťažovať. Neviem, či som spomínala, že po ťažkých 6 mesiacoch sa mi voľajako podarilo nájsť prácu. Kancelársku. Žiaľbohu (myslela som si vtedy) len na dobu určitú - 3mesačnú. Teraz si myslím, že chvalabohu. Boli sme prijaté 3 grácie na túto velice dôležitú úlohu. Baby budem volať Piškóta - lebo moja segra zvykla volať Piškótami všetky tie blondínečky, čo chodievajú do Charliesu a moc toho v tej krásnej hlavičke nemajú okrem drôtika, čo im drží ušká (to na vysvetlenie, akú veľmi dôležitú kancelársku prácu sme vykonávali) a druhá bude Elfka, lebo je chudučká a vysoká a hlavne dobručká.

 Pohovor na túto pracovnú pozíciu už ani nemám chuť rozoberať. Poviem snáď len v skratke, že som mala pocit, že idem pracovať minimálne na burzu a maximálne do FBI. A čo naša práca obnáša? Skenovanie, kopírovanie, lepenie obálok, robenia kávy a tak podobne. Veď vravím. VEĽMI DôLEŽITÁ.

V kancli je s nami ďalšia grupka vyžitých 50ničiek. Jedna, keď sa smeje (a to robí tak často ako 12-ročná puberta, čo sa uchechtáva na každej pičovine) tak mám pocit, že hlava jej každú chvíľu exploduje a vypľuje tie prehúlené pľúca aj s mandľami. Typické úradníčky. Ale nie ako tie naše slovenské. Tie, keď vás nemajú rady, tak sú na vás proste hnusne odporné a v momente viete, kam sa zaradiť v ich rebríčku.
Anglické úradníčky sa na vás milo usmievajú a kecajú s vami ako s najlepšími kamarátkami. Akonáhle vytiahnete nohy z kanclu, rozanalyzujú si vás tak, že Freud by sa hanbil. Viem to, lebo ich počúvam rozoberať tieto "nekonečné problémy celého vesmíru" každý deň. Ok, takže máte asi obraz o našom milom kanclíku.

S Piškótou a Elfkou sme sa stali celkom fajn kamošky a držali sme spolu, podporovali sa. Ja som ich vykrmovala keksíkmi, zásobovala filmami ako správny filmový maniak a tak. Bolo to fajn mať kvázi kamarátky po 2 rokoch samoty. Týždne utekajú rýchlo a nám ostali už len 3 do konca zmluvy.  Všetko by bolo fajn nebyť minulého týždňa. Šéf, ktorý budúci týždeň odchádza do dôchodku a nahradí ho nový (o ktorom sa naše krásne úradníčky dozvedeli, že je gay - nie, žeby som z toho bola úplne v prdeli, len si viete predstaviť, aké tornádo to v kancli spôsobilo) nám trom oznámil, že by mal pre nás, teda pre jednu z nás  pracovnú pozíciu na cca 6 mesiacov a viac - ale iba 3 dni v týždni (čo mne osobne vyhovovalo úplne fantasticky, keďže od septembra budem zase študentkou). Oznámil to každej osobitne. Osobne som si myslela, že nemám šancu ako jediná ne-angličanka. A povedala mu, že to teda bude mať ťažké, lebo si myslím, že každá jedna z nás by to miesto rada dostala.
 Po týchto krátkych pohovoroch sme sa zhŕkli s Elfkou a Piškótou to prediskutovať. A pozor! Teraz to prichádza. PIŠKÓTA sa vyjadrila, že navrhne šéfovi, že teda ja túto prácu potrebujem najviac, lebo platím nájom, šetrím na školné a vôbec, starám sa sama o seba a mám toho veľa. A tiež som zahraničná, tak je pre mňa takúto prácu ťažko v momentálnej situácii zohnať.

Vodnárka zaplesala, že predsa len sú na tom svete aj dobrí ľudia.  Dokonca aj tu v Anglicku, na ktoré stále nadávam, ale ešte furt tu som. Elfka pritakávala Piškóte, áno, áno, my bývame s rodičmi, nepotrebujeme peniaze až tak súrne. Vodnárka odišla so spadnutým kameňom zo srdca a už plánovala čo kde koľko ušetrí a tak. Život bol zase krásny. Asi 18 hodín....

Druhý deň v práci mi šéf oznamuje, že keďže sme 2 na pozíciu, urobí s nami pohovory (omg, čo zase?) a rozhodne sa budúci týždeň. Teda zajtra. Ja že čo, kde, ako.... Nestačím sa čudovať. A zrazu je všetko jasné, Piškóta sa predsa len rozhodla kandidovať, lebo chudinka so svojim Audi TT kúpila svojmu drahému narodeninový darček za 500 libier a uvedomila si, že jej toho veľa na účte nezostalo, tak ona tú prácu predsa len potrebuje. Chudinka. Jebal by jej mater pes. Hej, viem, som až príliš hnusná, ale som NASRATÁ. Načo kupuje frajerovi lístky na Aliciu Keys vo VERONE aj letenky a 4 dni v hoteli v centre, keď tvrdí, že nemá peniaze? A načo rozpráva tie bláboly, keď potom urobí celkom niečo iné. A ani to by mi nevadilo, že zmenila názor, ale ona mi to nie je schopná povedať do očí, ospravedlniť sa, čokoľvek.

Tak bolo veľa rozmýšľania tento víkend. Aj som bola v depke, ale potom ma potešili moje nové nasledovateľky. Som sa  fakt tešila ako malé decko, že niekto cudzí na mňa naďabil a ešte sa mu aj tieto moje drísty dokonca páčia. :) Takže vďaka vám, baby, som nabrala kopec energie a urobila zásadné rozhodnutie. Zajtra žiadne pohovory nebudú! Idem za šéfom, poviem, že som sa rozhodla, že job nechcem z osobných dôvodov a že očividne Piškóta tento job potrebuje viac ako ja, tak nech ho má. Bude to jej trpké víťazstvo. Dúfam, že sa bude aspoň zpolovice cítiť tak zle ako ja tento víkend. Krava prvomájová.

Mimochodom, nie je to vzdávanie bez boja. Ja viem, že je už rozhodnuté, že ten job dostane ona. Vytušila som to z rečí v piatok a okrem toho Piškóta bola v epicentre všetkých klebiet zvráskavených 50tničiek a tie ju zato milujú. Keď som nad tým rozmýšľala, dospela som k tomu, že po šiestich mesiacoch s tými pomenopauzovými by som bola riadne vymytá a treba mi to? Niekedy peniaze nie sú všetko. A počúvať 50krát tie isté trápne dialógy o novom šéfovi len preto, že je gay, na to ja nemám žalúdok. TAK!

No a tomu, čo toto vydržal čítať dokonca, venujem tento obrázok môjho najobľúbenejšieho trička z Camden Town-u a môjho kocúra Samuela od Kláry. Kujeeeeeem.