Tu malo byť len, že Obrázky,ale musím to premenovať na Drííísty jednej babky

Ejhľa, ale som dnes tvorivá. Veď aspoň niečo, keď už tú prácu nemôžem nájsť. A vlastne som aj mala ísť robiť zajtra a pozajtra a už som sa tešila strašne. Hoci som aj bola trošku vystrašená. Lebo šlo o zdvíhanie telefónov. Akože nie do skladu, že zdvihnem a preložím. Normálne akože zdvihnúť slúchadlo, keď zabrindží telefón a povedať "Hello, xxxx company,how can I help?"  rôznym anglánom s rôznymi akcentmi a rôznou rýchlosťou prejavu. A toho som sa samozrejme najviac bála, že polovička rozhovoru by bola" Excuse me, Say again, Could you repeat,please..... bla,bla,bla.
Nevadí, ale brala som to ako dobrú skúsenosť. Tak dnes dôjdem do agentúry po info že čo, kde a ako. A oni, že sorry, už nikoho nepotrebujú. Aby suchého chleba žrali aspoň týždeň. Ako ja. Fňuk.
Ja som tu pôvodne išla hodiť nejaké fotky ala Vodnárka sa snažila byť kreatívna a pozerať na veci cez objektív tým takým kvázi umeleckým pohľadom a kukaj mi tu. Grafoman je zo mňa dnes. Už som sa asi dlho s nikým nerozprávala poriadne v slovenčine. Deficit?
Každopádne I'm so sorry a tuhľa úplne náhodný výber obrázkov, čo som zachytila za posledné 2 mesiace in da Sheffield.

 

 

 

 

 

Merry Christmas

To len aby ste nevraveli, že si tu len ventilujem depresiu.Tak toto sme stvorili s boyfriendom tento rok. Veeeeľmi ma to bavilo. Asi už budem pohľadnice len vyrábať. Nielen vianočné.:)

 

 

 

Chcem zobrať veľký dáždnik a zatvorený ho hádzať po imaginárnych ľuďoch, čo rozhodujú o mojom živote

Ja viem, ja viem, sa tu len sťažujem. Ale ako sa nemám sťažovať, keď na účte mám -90 libier a v hotovosti jednu jedinú libru. Časy sú ťažké a táto podrbaná kríza ma už začína srať.
No ale po poriadku. Ako sa to vlastne celé začalo....
Za siedmimi rovinami a siedmimi mlákami (akéže hory tu na tejto platni) niekedy pred polrokom dostala Vodnárka preplesk cez ústa. Taký ten imaginárny, ale bolel viac ako skutočný.
Keď si myslela, že všetko je viac ako v pohode, že konečne na skoro 30ročné kolená ide šetriť na dôchodok. Vtedy práááááásk, prepúšťanie. Nie, nie, Vodnárka ostala, ale len na polovičný úväzok, čo stačilo ako veľká červená pečiatka s bielym nápisom STOP pre sporenie.
A keďže nejak tú prácu nemusela a chcela sa poistiť nejakým spôsobom, že keby došlo k ešte väčšiemu prepúšťaniu, tak bude mať PLÁN B.

Aby som to skrátila. Prihlásila som sa na výšku. Jej. Konečne som prišla na to, čo by ma bavilo a ako sa vraví, nikdy nie je neskoro. Na nič!!! Všetkými virtuálnymi papierovačkami som prešla, skúškou anglického jazyka, a tak dále, a tak dále.
Podala som žiadosť o študentskú pôžičku, prišiel pekný papierik, že áno, máte nárok. Hurá. Všetko vyriešené. Výpoveď podaná. V kríze!!! Hrdinka. Ale risk nie je vždy zisk a Vodnárka utrela hubu. Presťahovala som sa do mesta univerzity, našla si študentské ubytovanie. A prááááásk. Ďalšia cez hubu.
2 týždne pred začatím školy ďalšia krásna obálka, ktorú by som zhrnula do: Nie,nie,nie, žiadna školička, moja zlatá, pôžičku ti nedáme, lebo nemáš nárok. Kde ty chceš pôžičku, keď už jednu vysokú školu máš.
A tak som klapla naprázdno. Ešte že mám tú 4 hodiny/týždenne prácu. Mám na rožky.Sem-tam na rezeň.

Pôžička z banky padla tiež, keďže tu zatiaľ nie som dlhšie ako 3 roky. Tak som si dala pekne odklad školy o rok a idem sa snažiť šetriť na štúdium. Ale v tejto kríze by som mohla zarobiť asi len ako topless hosteska alebo potom až aj top aj bottomless, aby som našetrila také prachy. Dnes som došla do banky. Uistiť sa, či tam naozaj nie je nejaká výnimka, či naozaj môžem dostať študentskú pôžičku. (Lebo s mojimi 0+ kozami a ricami Košicami sa mi veľmi do porno-priemyslu nechce. To akože nenaznačujem, že kebyže by som bola vychrtlá barbina s Ejha kozami, že by sa po mne zaprášilo a Rosenberg by bol môj kolega.) Áno, môžem, do výšky 1500 libier.Škoda len, že ročné školné je 3300 libier. Tak ďalšia cez hubu.

No a prečo som vlastne nasratá? Lebo už v tomto zúfalstve bez peňazí a bez práce ostala len jedna možnosť. Ktorej som sa mimochodom oblúkom vyhýbala. Sociálna podpora. Viem, ako naši a iní spoluobčania s radosťou "využívajú" tunajší sociálny systém. A už aj chápem, prečo. Je to tak jednoduché, zavoláte na číselko, rozpoviete svoju situáciu, navrhnú vám, pod aký typ podpory spadáte, potom už len stretko na úrade práce, kde zdokladujete všetko, čo ste povedali cez telefón a je to. Peniažky vám chodia na účet.
Ani neidem rozprávať, ako som sa cítila na úrade, keď som si išla vyžiadať informácie. A nevravím, ako som sa cítila počas 30 minútového pohovoru cez telefón. Cítila som sa vinná, že cuciam tento štát. Dúfam teda už len, že fakt len na kratulinko, lebo verím, že si prácu do mesiaca nájdem. Lebo JANUÁR je môj mesiac!!! A nie že NIE.

Do riti, viem sa tak rozkecať a nie a nie sa dostať k pointe. Pointa teda je. Žiadna.
Ale prd. Jasné, že mám pointu. V tejto krajine sa k akejkoľvek pôžičke nedostanete len tak ľahko. Bariéra za bariérou. A ja si chcem len požičať a potom splácať všetko do poslednej pence hoci aj s úžerníckym úrokom. Prisahám. Preto som najprv šla cez pôžičky.Nechcem nič len tak, ja chcem tie peniažky vrátiť.


Dostať všelijaké sociálne výhody, to je med lízať. Do prčic. Je TOTO v poriadku? Dostávať peniaze zadarmo, len tak, proste nič odo mňa nechcú naspäť? A tak ľahko ich získať. A keď chcem požičku, môžem sa aj posrať a nič? Niekto si pomyslí, že som asi divná, keď sa rozčuľujem, že niečo dostanem zadarmo tak ľahko. Ale áno, VADÍ mi to. Lebo to proste nie je v poriadku, že hocijakí špekulanti sa dostanú k peniazom tak ľahko. Áno, je to dobré pre tých, čo ich naozaj súrne potrebujú. Ale viem si predstaviť aj lepšie ošetrený zákon.
JA CHCEM len ŠTUDOVÁÁÁÁŤ, prosím, prosím tak veľmi. Prečo sú všetky dvere zatvorené? Prečo je tak zložité požičať peniaze niekomu, kto po skončení školy má viac než isté, že sa veľmi dobre zamestná a vráti všetko do poslednej penny? Chorá som z toho.


A na záver výkrik do tmy.

Bývalé frajerky ma desia na smrť

V poslednej dobe akoby sa vrece s nimi roztrhlo. Či na nich prišla jesenná melanchólia a chceli si zaspomínať na staré dobré časy s mojím, podotýkam MOJÍM boyfriendom, či ako ináč to mám chápať, neviem. Jedno viem, žiarlim jak sviňa.

Pri tej poslednej mám dôvod, kvôli tej predposlednej ani nie. Problém je, že kvôli poslednej som nasratá naňho, lebo mi tvrdil celý rok, že ho len otravuje a nevie sa zmieriť s tým, že sa s ňou rozišiel. A ja, tvor nedôverčivý, nedalo mi a kukla som históriu messengeru s ňou - nedôverčivá som, ale nejak ma ani nenapadlo, žeby som tam vôbec niečo našla, ledaže jej volania do prázdna bez odpovede. A čuduj sa svete, za posledný rok konverzácia ako sa patrí. Nič podstatné, prečo by som sa s ním mala rozchádzať, ale ide o princíp. Vravel, že nepíše a písal. A v sobotu bola hádka na svete. Hádka trvala asi 10 minút, potom už bolo ticho.
Nie, nevrazila som mu nôž do chrbta, len som ostala akási apatická. Ležala som v posteli pár hodín, slzy stekali dolu lícami a ja som už nemala čo povedať. Žiadne slová nedávali zmysel.

Pri tej predposlednej som nasratá len a len na ňu, lebo tu, opak od tej poslednej, boyfriend na ňu z vysoka toto. Pretože ona poslala k vode jeho a ešte aj poza chrbát iné hnusné veci robila.
Lenže ona sa tvári ako kamarátka na život a na smrť a na stenu facebooku mu vypisuje. Božteky posiela a že naňho myslí. KURVA vydrbaná. Áno, potrebovala som si uľaviť. Najlepšie na tom je, že mňa totálne ignoruje, proste neexistujem. Píše s ním, ako by bol stále single a nemal už skoro 2 roky frajerku.  Normálne mám chuť jej odpísať niečo po slovensky, že sa mne uľaví a ona nebude chápať, čo som napísala, lebo nebude rozumieť. Niečo, ako: Ty jeblina, zalez späť do kríkov.
Ja viem, veľa nadávok, ale potrebujem psychohygienu. Strašne. Kurevsky!!!!

A dnes mu napísala, že teda čo nezakričal, keď sme ju minule v meste zahliadli. Že keby zahliadla ona jeho, tak by ho rugbyovsky zrazila k zemi. Tak som boyfriendovi povedala, že ja by som ju rovno asi knock-outovala. Ešte nestretla asi žiarlivú nabrúsenú Slovenku. Ha.