(21z52) Život je diaľnica

Jún 1995.

 8.C zo severovýchodu šla na školský koncoročný výlet. Aj prváci inej strednej školy z juhozápadu išli na koncoročný výlet do toho istého typického strediska koncoročných školských výletov.
Potom večer spoločná diskotéka, spoločné tančeky, kradmé pohľady, dotyky pri Rednexe - Wish you were here.
Zrazu svetlo, učiteľky zavelili odchod do chát. Tie 2,3 hodiny stačili na zaľúbenie. Ach. Letná láska je vždy kratučká. A to bola taká platonická a nevinná. Jednodňová.
On z juhu, ona z východu. Diaľka neprekonateľná, keď máte 14 rokov. Druhý deň výmena adries, pusa a odlúčenie. Prvých pár dní vankúš absorboval tisíce sĺz. Vymenili si zo 2 listy. Poslali si fotografie. Mobily boli v nedohľadne, internet ešte len v ôsmom mesiaci tehotenstva.
Ťažké to, romantické časy. Ale ako sa hovorí, zíde z očí, zíde z mysle. A tak aj bolo. Prešiel rok, dva, tri. Prišli iné lásky, letné, kratšie, krajšie, horšie. Proste život išiel ďalej. Listy odložené s fotočkou v rakvičke spomienok pod posteľou.

Január 2008

Riaditeľská kancelária jednej firmy v hlavnom meste

Riaditeľka ju prehovára ostať vo firme, prejsť na marketing, mať úspešný život, cestovať po svete, ponúka vyšší plat. Nič nie je platné. Ona je už rozhodnutá. Jednosmerná letenka, jeden batoh, uzatvára ďalšiu kapitolu svojho života a odchádza od komfortu, od priateľov, zo svojej krajiny. So sebou len hotovosť a odhodlanie. Nevie, čo ju čaká a je jej to jedno. Potrebuje len zmenu. Ešte nevie akú presne, ale veď to predsa ide zistiť.

Niekoľkokrát medzi júnom 1995 a januárom 2008

Sedí doma, otvára svoj album starých lások - platonických, reálnych, skončených. Pozerá na jeho fotku z roku 1995 a rozmýšľa, aký je asi teraz, spomenul si za tie roky na ňu niekedy? Ach, tie modré, modré, modré oči. Zatvorí album a pripomenie si ho zase o pár rokov, keď sa doma hrabe vo svojom šuflíku spomienok.

September 2008

Prvýkrát po Veľkom odchode cestuje domov. Ide pozrieť do firmy, kde zvykla pracovať. Pochváliť sa, že neumýva riady ani nezbiera špargľu na poli. Že sa jej podarilo zbúrať predsudky. Že kvalita práce sa nemeria národnosťou. Chodí z kanclu do kanclu, na každého má asi 10 minút, lebo do jedného týždňa vopchať stretnutia so všetkými - rodinou, kamarátmi po celej krajine - chce naozajstný časový plán. Na chodbe stretne zopár nových tvárí, ktorým nevenuje pozornosť.

Rok 2010

 Facebook

Ťuká len tak mená z minulosti do vyhľadávača. Hociktoré, čo vyskočí v pamäti. A zrazu ťuká Jeho meno. Nula výsledkov. Nechá tak, zabudne.

Apríl 2010

 Skypuje so šéfkou z bývalej firmy. Šéfka referuje kto, s kým, kedy a ako. Prejdú pomaly všetky oddelenia. Tesne predtým, ako chce šéfka rozhovor ukončiť, jej blysne hlavou, že sa nebavili o marketingovom oddelení. Šéfka spomenie 3 mená. Ona ju zastaví.
-Zopakuj to tretie meno ešte raz?
-No Oliver Z. predsa. Veď u nás robil ešte za tvojich čias, nie?
-Keby robil, tak by som o tom vedela. Ako vyzerá?
-Tmavé vlasy a krásne modré, modré, modré oči. Jasné, on nastúpil týždeň po tom, čo si dala výpoveď ty.
-Opýtaj sa ho, či mu hovorí niečo moje meno.
-Ok.

Nasledujúci deň

V emailovej schránke si našla mail s prílohou. Od šéfky. Príloha bola Oliverova fotka. Podoba s fotkou z detstva - neodškriepiteľná.
V maili napísané: Pamätá si ťa. Dala som mu tvoje meno na skype. Mohla som?

O pár týždňov neskôr na Skype
Oliver: Ja som vedel celé 2 roky, že si tu pracovala. Dokonca si sa na mňa pozrela, keď si tu bola potom na návšteve. Ale nevedel som, či si na mňa pamätáš, preto som ostal ticho a nikdy sa ti nepripomenul. Čo ak si zabudla a ja by som vyzeral ako nejaký trápko?
Ona: Ja som o tebe nemala ani tušenia. Tvoje meno v spojení s firmou som prvýkrat počula len nedávno. Mimochodom, nemáš za čo. :)
Oliver: Nerozumiem.
Ona: No veď tú pozíciu na marketingu si vlastne dostal vďaka mne. Ja som ponuku neprijala a odišla, tým pádom museli prijať niekoho nového. 
Oliver: Aha, tak ďakujem. :)

Ak niekto čakal happy-end a lásku až do hrobu, nech sa páči, môžte si za rozprávku ala Lake House zaplatiť v kine. Toto je reálny život.
Oliver si oblieka roláčik a svetrík, krásna tvár z fotky z detstva odišla niekam do het. Ostal len týpek, o ktorého by teraz ani okom nezavadila. Lebo na slušňákov veľmi nie je. A okrem toho je šťastne zadaná. Vymenili si pár viet a vzájomne otočili poslednú stranu knihy, dali bodku za všetkými predstavami.

A čo som tým vlastne chcela? Že život je diaľnica. Sú úseky, ktoré zdieľate s inými autami, tie odbočia na výpadovkách, pridajú sa ďalšie. Niektoré na veľkú vzdialenosť a niektoré len na chvíľku. Niekedy cestujete tmavou nocou a v okolí ani jedného svetla. Niekedy sa k vám tie isté autá neskôr pridajú, skrížia cestu, keď sa aj vy z výpadovky dostanete na nejakú križovatku. Ale vzorec v týchto stretnutiach nehľadám. Lebo žiadny neexistuje. Tak ako ani v znovu-samo-nájdení Olivera.
Priviedli nás k sebe len naše myšlienky, aby dali odpovede otázkam: Čo keby sme sa teraz stretli? Bol by to ten "pravý/á"?  (Aj keď takýmto veciam neverím, predsa len, zbytky romantickej dievčenskej duše ešte sem-tam zasvietia)
Alebo len zabezpečili, aby Oliver dostal pracovné miesto, o ktoré som ja nestála, ale on je tam nad mieru spokojný?
Na to asi nikto nepríde, ale každopádne to bola veľmi zaujímavá zhoda náhod.