Rekapitulácia ničoho v chaose (2z52)

Mám 29, na oboch účtoch mínus pár stoviek Eur, či libier. Nevlastním žiadnu nehnuteľnosť, nemám prácu, nie som vydatá, nemám deti a spokojného manžela. Nemám veľa priateľov v kontakt liste, z ktorých by som si mohla reálne vybrať niekoho na piatkové posedenie po práci pri vínečku. Nemôžem si dovoliť ísť pozrieť ani tých starých priateľov, za ktorými sa mi cnie.

Mám boyfrienda a na tom lipnem, lebo nemám na čom inom. Patetická a zúfalá. Mám boyfrienda, na ktorého si vylievam všetky zlosti a trápenia za ktoré on nemôže. Mám boyfrienda, z ktorého som si urobila fackovacieho panáka, lebo je jedinou bytosťou na komunikáciu. A áno, je skvelý, lebo napriek tomu všetkému je ešte stále tým mojím boyfriendom.

Všetko spôsobila jediná jedna maličkosť. Kríza. Nie tá stredného veku, od tej mám hádam ešte ďaleko. Len tá smiešna ekonomická, ktorej nik, kto nebol vyhodený z práce, neverí, že sa vôbec stala. Nie, neviním krízu za to, že som slobodná a nemám deti. To som na úvod pridala len preto, aby celý tento článok vyzeral dramatickejšie. Ja vôbec netúžim mať rodinu.... Zatiaľ.

Ale napríklad takých priateľov nemám šancu si urobiť bez práce, bez spoločenského života, medzi 4 stenami. A už vôbec nie v tejto zelenej krajine, ktorá sa tohto roku môže premenovať na bielu. Nájsť si TU priateľov, to vám, milí moji vravím, to je VÝZVA. Oni sú tí angličania predsa len iní. Prihovorím sa niekomu v pube, len tak, zo srandy, chcem nadviazať konverzáciu a dotýčný/á na vás pozrie akoby ste mali na čele vytretý kus čokolády čo pripomína niečo iné tiež hnedej farby.

Minule som sa tu sťažovala, aké ľahké je v Anglicku dostať sociálnu podporu. A že ju vlastne ani nechcem, ale potrebujem, lebo som totááálne na mizine. A áno, je to tu veľmi jednoduché. Ak máte 10 detí, žiadnu prácu, nemáte na nájom a manželka čaká vaše 11te, tak je to veľmi jednoduché. Bohužiaľ som slobodná, bezdetná a zdravá. Nemám nárok na nič. Takto to chodí asi všade. Platila som dane, platila som poisťovne. Teraz som potrebovala na mesiac, či 2 pomoc ja a obálka s nápisom, na ktorý som si tu už v podstate zvykla - you are not eligible - sa mi vysmiala do ksichtu.

Tak zase naspäť k pasáži 2 a boyfriendovi, ktorý zaplatil nájom, nakúpil jedlo, zaplatil zubára aj lístky na autobus do novej práce. Výplata o mesiac. Hurá. Snáď pokryje všetko, čo som si napožičiavala kde-tade a hádam aj ten mesačný nájom za marec.

Je zaujímavé, ako málo človeku stačí v takej situácii ku šťastiu. Moje krátkodobé sny sa zcvrkli z "našetriť na dovolenku pri mori, prípadne si kúpiť plazmu" na "zaplatiť nájom, nakúpiť jedlo na týždeň a našetriť na zubára".

Na niečo toto celé aj tak bolo dobré.  Niekoľkomesačné trápenie ma naučilo zopár veciam:
Hoci si vždy, keď budem mať dostatok peňazí budem chcieť kúpiť niečo pre potešenie duše, či očí, toto trápenie bude ako takým mementom, či výkrikom POZOR, zajtra už tak dobre byť nemusí. Načo plánovať mesiace dopredu. Aj tak budem raz hore, raz dole. Či už vlastným pričinením, alebo nejakým tým zhora.

A neviem, čo som týmto celým článkom chcela povedať. Toľko vecí sa deje v mojom živote, že sa v hlave nejak pomiešali a vyšla z toho táto zlátanina, ktorá by možno mala byť rozdelená do 3 osobitných častí.
No nič, nabudúce to bude snáď niečo komplexnejšie.